Autor: Mgr. Michal Volný, LL.M., partner a advokát, Mgr. Petra Janotová, advokátsky koncipient
„[…] prijatie určitých významných rozhodnutí alebo uskutočnenie právnych úkonov v spoločnosti úpadcu bolo výslovne podmienené predchádzajúcim písomným súhlasom žalobcu, ktoré by inak boli výlučne v kompetencii valného zhromaždenia úpadcu. Takýmto spôsobom sa žalobca nepriamo dostáva do pozície rovnajúcej sa právnej pozícii väčšinového akcionára. Takto dohodnuté podmienky a obmedzenia úpadcu, aj keď len za účelom zabezpečenia uspokojenia pohľadávky, sa javia odvolaciemu súdu vzhľadom na existenciu ďalších zabezpečovacích inštitútov (záložných zmlúv), ktoré boli v prospech žalobcu ako veriteľa uzavreté, za postup, ktorý umožňuje uplatňovanie kvalifikovaného vplyvu na právnickú osobu bez ohľadu na tvrdenia žalobcu, že v danom prípade išlo o štandardný spôsob nevybočujúci z rámca daného všeobecnou praxou úverových inštitúcií.“
GLOSA
1. Úvod
Podľa štatistiky zverejnenej na portáli registra úpadcov sa na slovenských súdoch aktuálne vedie približne 3500 konkurzov.(1) V roku 2022 bol počet konkurzov vyhlásených na majetok podnikateľských subjektov najvyšší od roku 2015 (2) a v medziročnom porovnaní sa napr. v októbri 2022 tento počet oproti rovnakému obdobiu predchádzajúceho roka 2021 zvýšil o viac ako 30%. (3)
So značným počtom vedených konkurzov je spojený niekoľkonásobne vyšší počet v nich vymáhaných pohľadávok. Mnohé z týchto pohľadávok pritom patria bankám, ktoré v rámci predmetu svojej činnosti poskytujú (ako veritelia) svojim klientom (dlžníkom) rôzne formy financovania.
Pri poskytovaní financovania je súčasťou praxe bánk zabezpečovanie svojich pohľadávok (4), ako aj využívanie rôznych zmluvných dojednaní, oprávňujúcich banku monitorovať činnosť dlžníka (5) alebo podmieňujúcich uskutočnenie vybraných úkonov dlžníka ingerenciou zo strany banky (6)(v tomto príspevku ďalej spolu aj „Zabezpečovacie nástroje“).
Zabezpečovacie nástroje majú z titulu svojej povahy slúžiť k ochrane a dosiahnutiu uspokojenia pohľadávok banky, pričom logicky možno predpokladať, že čím rizikovejšie je pre banku poskytnutie určitého financovania (vzhľadom napr. na bonitu klienta, výšku alebo účel financovania), tým je rozsah bankou požadovaných Zabezpečovacích nástrojov väčší. (7)
Ako logický sa v danej súvislosti javí predpoklad, že čím viac Zabezpečovacích nástrojov banka voči dlžníkovi má, tým je jej postavenie ako veriteľa silnejšie a očakávanie uspokojenia jej pohľadávok vyššie.
V tomto príspevku glosovaný rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 4CoKR/27/2018 zo dňa 27.02.2019 (8) však ukazuje, že za situácie, keď sa dlžník banky stane úpadcom v konkurze, predpoklad podľa predchádzajúceho odseku nemusí platiť. Krajský súd v Košiciach totiž zo Zabezpečovacích nástrojov vyvodil existenciu spriaznenosti financujúcej banky s dlžníkom podľa § 9 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení neskorších predpisov (v tomto príspevku ďalej aj „Zákon o konkurze“), s následkami neprihliadania v konkurze na žiaden zo Zabezpečovacích nástrojov predstavujúcich zabezpečovacie právo v zmysle Zákona o konkurze (9) a uspokojenia pohľadávok banky v konkurze len ako podriadených pohľadávok (10).
2. K argumentácii súdu a dôsledkom jeho záverov pre postavenie banky
Z odôvodnení glosovaného rozsudku a ním potvrdeného rozsudku Okresného súdu Košice I vyplýva, že financujúca banka poskytla dlžníkovi úver prevyšujúci sumu 150 miliónov eur, pričom na zabezpečenie pohľadávok banky z daného úveru boli dojednané (okrem iného) Zabezpečovacie nástroje vo forme zmluvného podmienenia niektorých úkonov dlžníka predchádzajúcim súhlasom banky (11), ako aj vo forme záložného práva na akcie emitované dlžníkom a akcionárom dlžníka. V rámci uzatvorených záložných zmlúv zriaďujúcich záložné právo na akcie bolo (okrem iného) dohodnuté, že v prípade porušenia zmluvných záväzkov dlžníka voči banke a splnenia ďalšej podmienky spočívajúcej v oznámení zo strany banky, bude banka oprávnená využiť tzv. Step-in, teda vykonávať akcionárske práva vyplývajúce zo založených akcií.
Z odôvodnenia glosovaného rozsudku a ním potvrdeného rozsudku súdu prvej inštancie ďalej vyplýva, že banka nikdy dohodnuté Step-in oprávnenie nevyužila, teda nikdy nepristúpila k výkonu akcionárskych práv vyplývajúcich zo založených akcií, ale napríklad odsúhlasovala a stanovovala podmienky pre predaj zálohu a vzdanie sa svojho záložného práva, v rámci čoho (okrem iného) požadovala prednostné použitie výťažku z predaja zálohu na uspokojenie svojich splatných pohľadávok.
Dojednané Zabezpečovacie nástroje a konanie banky, ako sú v stručnosti popísané vyššie v tejto časti 2. príspevku, Krajský súd v Košiciach v glosovanom rozsudku vyhodnotil ako skutočnosti zakladajúce a preukazujúce priamy aj nepriamy vplyv financujúcej banky na riadení dlžníka (12), ktorý sa stal úpadcom v konkurze. Na základe takto vyhodnoteného vplyvu financujúcej banky Krajský súd v Košiciach ďalej v glosovanom rozsudku uzavrel, že banka je spriaznenou osobou úpadcu v súlade s ustanoveniami § 9 ods. 1 písm. b) a e) a ods. 3 Zákona o konkurze, a preto pohľadávky prihlásené bankou v konkurze majú poradie uspokojenia ako podriadené pohľadávky podľa § 95 ods. 2 a ods. 3 Zákona o konkurze.
V dôsledku uvedených záverov prijatých Krajským súdom v Košiciach pre postavenie financujúcej banky a jej prihlásené pohľadávky v príslušnom konkurze platí, že na záložné práva a ani iné Zabezpečovacie nástroje banky podľa § 8 Zákona o konkurze (13) sa neprihliada, z majetku úpadcu sa nevytvára pre banku žiadna oddelená podstata a pohľadávky banky sa v rámci konkurzu uspokojujú len ako podriadené pohľadávky, zo všeobecnej podstaty a len z toho majetku, ktorý vo všeobecnej podstate zvýši po úplnom uspokojení iných nezabezpečených pohľadávok. Uvedené pritom de facto môže viesť k úplnej nevymožiteľnosti pohľadávok banky v konkurze, keďže konkurzná podstata často nepostačuje ani na úplné uspokojenie iných nezabezpečených pohľadávok, nieto ešte podriadených a spriaznených pohľadávok v zmysle § 95 ods. 2 a 3 Zákona o konkurze. Financujúca banka navyše v dôsledku právnych záverov prijatých súdom v glosovanom rozsudku stráca akúkoľvek efektívnu kontrolu nad priebehom konkurzu svojho dlžníka, keď podľa § 35 ods. 4 Zákona o konkurze veriteľ, ktorý je spriaznenou osobou úpadcu, nemá právo hlasovať na schôdzi veriteľov a ani právo byť volený do veriteľského výboru.
Vzhľadom na skutočnosti uvedené v predchádzajúcom odseku možno konštatovať, že interpretácia § 9 ods. 3 a ďalších ustanovení Zákona o konkurze a právne závery Krajského súdu v Košiciach obsiahnuté v glosovanom rozsudku majú závažné dôsledky na postavenie financujúcej banky a vymožiteľnosť jej pohľadávok v konkurze a výrazne obmedzujú, resp. rušia akýkoľvek vplyv financujúcej banky na priebeh konkurzu.
O to viac, že dovolanie proti glosovanému rozsudku a následne aj ústavná sťažnosť boli odmietnuté (14), si glosovaný rozsudok podľa nášho názoru zaslúži zvýšenú pozornosť. To navyše, keď sa javí, že v glosovanom rozsudku prijatá interpretácia a závery Krajského súdu v Košiciach nemusia byť v súlade s doterajšou praxou financujúcich subjektov, konkurzných správcov a ani s účelom ustanovení Zákona o konkurze.
Z dôvodov a v rozsahu, ako je popísané v ďalšej časti 3. tohto príspevku, zastávame názor, že interpretácia zákonných ustanovení a právne závery Krajského súdu v Košiciach prijaté v glosovanom rozsudku nie sú správne.
3. K spriaznenosti financujúcej banky a uspokojovaniu jej pohľadávok ako podriadených pohľadávok
Krajský súd v Košiciach založil glosovaný rozsudok predovšetkým na znení § 9 Zákona o konkurze, obsahujúcom definíciu spriaznených osôb, a na znení § 95 ods. 2 a 3 Zákona o konkurze, podľa ktorých sa spriaznené pohľadávky (15) (akými sú podľa glosovaného rozsudku aj pohľadávky financujúcej banky z poskytnutého úveru) v konkurze uspokojujú tak isto, ako podriadené pohľadávky, teda v zistenom rozsahu z výťažku zo speňaženia majetku tvoriaceho všeobecnú podstatu, ktorý vo všeobecnej podstate zvýšil po úplnom uspokojení iných nezabezpečených pohľadávok. Na prípadné zabezpečenie spriaznených pohľadávok zabezpečovacím právom sa pritom v konkurze neprihliada.
3.1 K spriaznenosti financujúcej banky
Vo veci spriaznenosti, ktorej posúdenie bolo pre vec kľúčové (16), súd dospel k záveru, že financujúca banka je spriaznenou osobou s úpadcom podľa § 9 ods. 3 Zákona o konkurze predovšetkým z dôvodu, že na základe dojednania Zabezpečovacích nástrojov má financujúca banka podľa názoru súdu možnosť uplatňovania vplyvu na riadení úpadcu, ktorý je porovnateľný s vplyvom zodpovedajúcim priamemu alebo nepriamemu podielu predstavujúcemu aspoň 5 % na základnom imaní úpadcu alebo hlasovacích právach v úpadcovi (v tomto príspevku ďalej aj „Možnosť porovnateľného vplyvu“).
Súd tak videl porovnateľnosť, resp. zhodu (17) medzi na jednej strane oprávneniami banky vo vzťahu k úpadcovi vyplývajúcimi zo Zabezpečovacích nástrojov a na druhej strane oprávneniami osoby vo vzťahu k úpadcovi majúcej priamy či nepriamy podiel predstavujúci aspoň 5 % na základnom imaní úpadcu alebo hlasovacích právach v úpadcovi (v tomto príspevku ďalej aj „Zhoda v právach“ a „Porovnávané práva“).
V tejto súvislosti podľa nášho názoru možno súhlasiť so základnou premisou súdu, ktorú potvrdzuje tiež odborná literatúra (18), že z hľadiska zákonnej úpravy nič nebráni tomu, aby aj subjekt, akým je financujúca banka, mal Možnosť porovnateľného vplyvu, a teda, aby aj financujúca banka, v prípade splnenia Zákonom o konkurze stanovených predpokladov, bola v konkurze osobou spriaznenou s úpadcom. Zákon o konkurze totiž zo skupiny spriaznených osôb, pri ktorých je spriaznenosť s úpadcom daná Možnosťou porovnateľného vplyvu, financujúce banky nevylučuje.
Naša kritika glosovaného rozsudku však mieri proti spôsobu vyhodnotenia Zhody v právach, ako nevyhnutnej podmienky pre existenciu Možnosti porovnateľného vplyvu, keď podľa súdu (19) na splnenie tejto podmienky, a tým aj na dosiahnutie spriaznenosti v konkurze v zásade postačuje, že si banka (resp. akýkoľvek iný veriteľ) dojedná s dlžníkom niektoré Zabezpečovacie nástroje, konkrétne, že si zmluvne dojedná právo vopred odsúhlasovať niektoré úkony dlžníka, patriace do kompetencie jeho valného zhromaždenia (20), a prípadne zabezpečí svoje pohľadávky z poskytnutého financovania záložným právom (v tomto príspevku ďalej spolu aj „Dojednané zabezpečovacie nástroje“).
Z glosovaného rozsudku pritom nevyplýva, že by pre vyhodnotenie Zhody v právach bola pre súd – okrem Dojednaných zabezpečovacích nástrojov a súvisiaceho konania banky v stručnosti popísaného v časti 2. tohto príspevku – rozhodujúca výška financovania, hodnota zabezpečenia, rozsah skutočného využitia bankou dojednaných práv alebo akákoľvek iná skutočnosť.
Z glosovaného rozsudku teda možno vyvodiť, že oprávnenia banky vo vzťahu k úpadcovi vyplývajúce z Dojednaných zabezpečovacích nástrojov sú podľa názoru súdu aj bez ďalšieho porovnateľné, resp. zhodené s oprávneniami osoby vo vzťahu k úpadcovi majúcej priamy či nepriamy podiel predstavujúci aspoň 5 % na základnom imaní úpadcu alebo hlasovacích právach v úpadcovi. Inak povedané, z glosovaného rozsudku možno vyvodiť, že oprávnenia banky vo vzťahu k úpadcovi vyplývajúce z Dojednaných zabezpečovacích nástrojov podľa názoru súdu automaticky spĺňajú podmienku Zhody v právach, a tým zakladajú pre banku Možnosť porovnateľného vplyvu.
Proti záverom súdu ohľadne existencie Zhody v právach však možno argumentovať hneď niekoľkými odlišnosťami v Porovnávaných právach. Ako príklad uvádzame, že na rozdiel od právnymi predpismi stanovených práv spoločníkov alebo akcionárov spoločností, sú oprávnenia banky vyplývajúce zo Zabezpečovacích nástrojov založené výlučne na zmluvnom základe, s platnosťou inter partes a sú v dispozícii dlžníka (ktorý sa neskôr môže stať úpadcom v konkurze). Dlžník sa sám rozhoduje o tom, či predmetné oprávnenia banky založí uzatvorením príslušných zmlúv, ako aj o tom, či svoje záväzky voči banke vyplývajúce z uzatvorených zmlúv dlžník dodrží alebo poruší, s vopred známymi možnými obligačnoprávnymi dôsledkami porušenia záväzkov dlžníka, štandardne najmä vo forme vyhlásenia okamžitej splatnosti poskytnutého financovania a výkonu zabezpečenia. V tejto súvislosti poznamenávame, že aj súdna prax považuje určité požiadavky bánk týkajúce sa riadenia svojich dlžníkov za oprávnené, logické a obvyklé, pričom argumentuje práve slobodnou voľbou dlžníka pri rozhodovaní o vyhovení alebo nevyhovení bankou nastolenej požiadavky. (21)
Aj keď sa pritom banka so svojím klientom – dlžníkom dohodnú, že niektoré úkony dlžníka budú podliehať predchádzajúcemu súhlasu banky, oprávnenie vyplývajúce z danej dohody nedáva banke možnosť právne vymáhateľným spôsobom príslušný úkon znemožniť alebo dosiahnuť jeho neplatnosť. Banka môže v prípade porušenia dohody zo strany dlžníka využiť vždy len obligačnoprávne dôsledky porušenia príslušného zmluvného záväzku (ako už je uvedené vyššie, štandardne najmä vo forme vyhlásenia okamžitej splatnosti poskytnutého financovania, prípadne uplatnenia náhrady škody alebo zmluvnej pokuty, ak bola dohodnutá). Na rozdiel od toho spoločníci, resp. akcionári disponujú kvalitatívne odlišnými oprávneniami, ktoré im napr. umožňujú domáhať sa v zákonom stanovených prípadoch priamo určenia neplatnosti uznesení valného zhromaždenia. (22)
Pre poukázanie na ďalšie odlišnosti medzi Porovnávanými právami uvádzame, že oprávnenia spoločníka, resp. akcionára spočívajúce v jeho vplyve na riadení a rozhodovaní spoločnosti – a to aj v prípade, keď ide o spoločníka alebo akcionára menšinového – sa prejavujú najmä právom iniciovať konanie valného zhromaždenia, zúčastňovať sa a hlasovať na zasadnutiach valného zhromaždenia a prípadne domáhať sa určenia neplatnosti tam prijatých rozhodnutí (k tomu viď tiež predchádzajúci odsek). Vplyv na riadení a rozhodovaní spoločnosti, ktorý má spoločník alebo akcionár, sa pritom týka všetkých oblastí fungovania spoločnosti a nie je v dispozícii spoločnosti (najmä nie je spoločnosťou zrušiteľný, resp. odvolateľný a ani obmedziteľný). Na rozdiel od toho, oprávnenia banky vyplývajúce zo Zabezpečovacích nástrojov sú dojednávané za účelom ingerencie banky len do vybraných úkonov dlžníka (ktoré sú pre banku dôležité z hľadiska uspokojenia jej pohľadávok (23)), sú dočasné na dobu trvania financovania (a teda spoločnosť je v zásade schopná kedykoľvek docieliť ich zánik splatením príslušného financovania), sú dojednané dlžníkom (teda v jeho dispozícii) a sú bez možnosti právne vymáhateľného znemožnenia alebo dosiahnutia neplatnosti akýchkoľvek úkonov dlžníka, ktoré sú so Zabezpečovacími nástrojmi vo forme zmluvných záväzkov podriaďujúcich niektoré úkony dlžníka predchádzajúcim súhlasom banky v rozpore (k tomu viď predchádzajúci odsek). Ak by pritom v rámci Zabezpečovacích nástrojov dlžník alebo iné osoby aj udelili banke oprávnenia na ich zastupovanie pri niektorých úkonoch dlžníka, resp. týkajúcich sa dlžníka, takéto oprávnenia by štandardne mali povahu plnomocenstiev, ktoré sú v zmysle zákonnej úpravy kedykoľvek odvolateľné, a teda sú opäť kvalitatívne odlišné od oprávnení spoločníkov, resp. akcionárov, ktoré nie sú spoločnosťou zrušiteľné, resp. odvolateľné a ani obmedziteľné. (24)
Odlišnosti medzi Porovnávanými právami, popísané v predchádzajúcich odsekoch tohto príspevku, Krajský súd v Košiciach v glosovanom rozsudku podľa nášho názoru dostatočne nezohľadnil a vôbec nevysvetlil, prečo práve tieto rozdiely nie sú spôsobilé vylúčiť existenciu Zhody v právach, a tým aj existenciu Možnosti porovnateľného vplyvu. (25)
Práve popísané odlišnosti však per se vylučujú správnosť záveru súdu o „zhode“ (26) medzi Porovnávanými právami a podľa nášho názoru dosahujú tiež takú intenzitu, že nie je možné ani uzavrieť, že by Porovnávané práva vôbec zakladali eventualitu porovnateľného vplyvu na riadení úpadcu v zmysle § 9 ods. 3 Zákona o konkurze. Nie je teda podľa nášho názoru dôvodné a ani správne automaticky vyvodzovať z Dojednaných zabezpečovacích nástrojov existenciu Možnosti porovnateľného vplyvu na strane banky, ako k tomu pristúpil Krajský súd v Košiciach v glosovanom rozsudku.
Ak by akákoľvek ingerencia do úkonov spadajúcich do kompetencie valného zhromaždenia, alebo akýkoľvek dočasný výkon niektorých práv spoločníka, resp. akcionára (napr. na základe udeleného plnomocenstva) mali automaticky znamenať existenciu Možnosti porovnateľného vplyvu na strane konajúcej osoby, potom by záver o spriaznenosti platil – okrem vzťahov pri poskytovaní financovania – aj pre iné vzťahy bežne vznikajúce v obchodnom styku (napr. zastupovanie spoločníka alebo akcionára na zasadnutiach valného zhromaždenia advokátom alebo inou treťou osobou), čo podľa nášho názoru nie je právne udržateľným záverom.
Evidujeme síce, že ohľadne rizika vzniku spriaznenosti medzi financujúcimi bankami a ich dlžníkmi na základe Zabezpečovacích nástrojov sa už istý čas vedú na odbornej úrovni polemiky – a to aj vzhľadom na známy prípad z insolvenčného konania v Českej republike, ktorého predmetom bol úpadok obchodnej spoločnosti Oděvní podnik, a.s. (27) (k tomu viď bližšie v časti 4. tohto príspevku) – avšak prevažujúce závery týchto polemík doteraz boli, že pri trhovo štandardných formách financovania a zabezpečenia spriaznenosť medzi financujúcimi bankami a ich dlžníkmi v zmysle § 9 Zákona o konkurze nevzniká. (28) Podľa nášho názoru práve tieto závery sú aj naďalej správne, spravodlivé, zodpovedajúce praxi bankového financovania a účelu úpravy v Zákone o konkurze.
3.2 K uspokojovaniu pohľadávok banky ako podriadených pohľadávok
Pokiaľ ide o účel úpravy obsiahnutej v Zákone o konkurze, uvádzame, že definícia spriaznených osôb uvedená v § 9 Zákona o konkurze pôvodne slúžila na vymedzenie okruhu subjektov, na ktoré sa prenáša dôkazné bremeno v sporoch z odporovateľných právnych úkonov podľa Zákona o konkurze. K doplneniu ustanovenia § 95 ods. 3 Zákona o konkurze, ktorý zaviedol pravidlo uspokojovania spriaznených pohľadávok ako podriadených pohľadávok (teda uspokojovania spriaznených pohľadávok až po tom, čo sú v celom rozsahu uspokojené iné nezabezpečené pohľadávky) došlo až neskôr, novelou Zákona o konkurze účinnou od 01.01.2012. (29)
Dôvodová správa k predmetnej novele pritom vysvetľuje (30), že účelom úpravy v § 95 ods. 3 Zákona o konkurze je „sankcionovať“ veriteľov, ktorí negatívnym spôsobom ovplyvňujú priebeh konkurzu, ktorých záujmom nie je dosiahnuť čo najvyššiu mieru uspokojenia veriteľov a ktorí zároveň spravidla mali možnosť ovplyvňovať podnikanie dlžníka už pred vyhlásením konkurzu, a teda môžu sami niesť zodpovednosť za to, že dlžník sa stal úpadcom v konkurze. O tom, že úprava v § 95 ods. 3 Zákona o konkurze by sa mala vzťahovať predovšetkým na osoby zodpovedné za stav dlžníka, ktoré boli v súvislosti s dlžníkom pred vyhlásením konkurzu nezodpovedné alebo ľahkovážne, svedčí tiež súdna prax. (31)
Aj Krajský súd v Košiciach poukázal na účel zavedenia § 95 ods. 3 Zákona o konkurze podľa predchádzajúcom odseku, keď v glosovanom rozsudku v zásade uviedol, že prostredníctvom jeho ustanovení sa majú v konkurze „sankcionovať“ osoby, ktoré v podstatnej miere zapríčinili negatívne výsledky hospodárenia dlžníka s vyústením do jeho insolventnosti. (32) Krajský súd v Košiciach však už v glosovanom rozsudku nepodporil svoje právne závery vysvetlením, ako daný stav mala alebo mohla zapríčiniť práve financujúca banka, voči ktorej v glosovanom rozsudku § 95 ods. 3 Zákona o konkurze uplatnil.
Vzhľadom na vyššie uvedené sa javí, že ak by aj napriek dôvodom kritiky prezentovaným vyššie v tomto príspevku (viď jeho časť 3.1) mal obstáť právny záver súdu o Zhode v právach a existencii Možnosti porovnateľného vplyvu na strane banky, potom je na mieste uvažovať o príliš extenzívnom výklade alebo prílišnej extenzívnosti samotnej definície spriaznených osôb podľa § 9 Zákona o konkurze pre účely § 95 ods. 3 Zákona o konkurze. Financujúce banky totiž podľa nášho názoru automaticky ani paušálne nemôžu byť na základe Zabezpečovacích nástrojov považované za osoby, ktoré v podstatnej miere zapríčinili úpadcov konkurz a pre ktoré je v zmysle vyššie uvedeného výkladu primárne určená aplikácia § 95 ods. 3 Zákona o konkurze.
Z dôvodov stručne zhrnutých v tejto časti 3.2 príspevku máme za to, že dôsledky spočívajúce v uspokojení pohľadávok financujúcich bánk v konkurzoch iba ako podriadených pohľadávok, ktoré (dôsledky) hrozia pri uplatnení právnych záverov formulovaných v glosovanom rozsudku, môžu byť vyhodnotené ako nedôvodné a neprimerané. Nemožno pritom ani vylúčiť, že by tieto dôsledky mohli dosiahnuť intenzitu porušenia základného práva financujúcej banky.
V tejto súvislosti poukazujeme tiež na skutočnosť, že problematickosť právnej úpravy obsiahnutej v § 95 ods. 3 Zákona o konkurze z ústavnoprávneho hľadiska naznačil už aj Ústavný súd SR, keď v jednom zo svojich rozhodnutí (33) konštatoval, že: „Samozrejme, možno uvažovať nad tým, či ustanovenie § 95 ods. 3 konkurzného zákona je v súlade s ústavnými normami, najmä s rovnakou ústavnou ochranou vlastníctva v zmysle čl. 20 ods. 1 ústavy. Citované ustanovenie totiž automaticky podriaďuje všetky pohľadávky, ktoré patria alebo patrili spriaznenej osobe, a to bez ohľadu na dôvod vzniku (bežný obchodný styk v. skrytá kapitalizácia), bez ohľadu na mieru prepojenia (spriaznenosť vzniká už pri 5 % podiele tej istej osoby na základnom imaní, pričom § 9 ods. 1 konkurzného zákona napríklad vôbec nerozlišuje medzi akcionármi hľadajúcimi len investičnú príležitosť a akcionármi, ktorí sa aktívne zúčastňujú na riadení spoločnosti), ako aj bez ohľadu na čas vzniku (počas existencie prepojenosti, pred ňou či po nej).“
4. Záver
Vo všetkých vyššie uvedených súvislostiach je podľa nášho názoru na škodu, že keď už sa glosovaný rozsudok dostal na prejednanie Najvyššiemu súdu SR a následné rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sa dostalo na prejednanie Ústavnému súdu SR, meritórny výklad a právny názor Krajského súdu v Košiciach o spriaznenosti financujúcej banky s úpadcom týmito súdmi posudzovaný nebol. (34)
Práve na úrovni ústavného súdnictva, a to Ústavným súdom ČR, bol totiž riešený aj v tomto príspevku už spomínaný podobný prípad v českom insolvenčnom konaní obchodnej spoločnosti Oděvní podnik, a.s., v ktorom boli financujúcej banke insolvenčným súdom odopreté hlasovacie práva na schôdzi veriteľov s odôvodnením, že financujúca banka tvorí s dlžníkom koncern. V danom prípade Ústavný súd ČR zrušil niektoré zo sporných rozhodnutí insolvenčného súdu a vo svojom zrušujúcom náleze tiež uviedol, že interpretácia súdu o existencii koncernu medzi financujúcou bankou a dlžníkom má za následok „veľmi podstatné a závažné“ obmedzenie vplyvu financujúcej banky na insolvenčné konanie dlžníka, pričom ide o interpretáciu, ktorá nie je v praxi zavedená a ani všeobecne prijímaná. (35) Insolvenčný súd v danom prípade verejne kritizovala aj Česká banková asociácia a uviedla, že postup daného súdu „[…] zhoršuje všeobecne nielen postavenie veriteľov, ale zrkadlovo tiež dlžníkov v celej Českej republike. Ak totiž hrozí, že veritelia prídu o svoju istotu hlasovania vo veriteľskom výbore, musia sa pozerať na každý obchodný prípad omnoho konzervatívnejšie než doposiaľ. To znamená, že úplne u všetkých úverov automaticky vzrástlo riziko, čím sa zhoršilo hodnotenie dlžníka.“ (36)
Ostáva čakať, ako sa v kontexte glosovaného rozsudku bude uberať prax konkurzných správcov pri posudzovaní Zabezpečovacích nástrojov z hľadiska ich potenciálu založiť medzi financujúcou bankou a jej dlžníkom vzťah spriaznenosti a súvisiaca slovenská súdna prax.
Nemožno pritom vylúčiť ani to, že súdnu prax predbehne legislatívna zmena, ktorá postavenie financujúcich bánk v konkurze z hľadiska ich možnej spriaznenosti s úpadcom vyjasní. (37)
Kým bude súdnu prax k predmetnej otázke možné považovať za ustálenú alebo kým prípadne dôjde k legislatívnej zmene, financujúce subjekty pravdepodobne pristúpia k úpravám svojej praxe, dotýkajúcim sa predovšetkým využívania Zabezpečovacích nástrojov.
Financujúce subjekty budú musieť – okrem otázky postavenia v konkurze – vyhodnocovať tiež riziká vyplývajúce im v kontexte glosovaného rozsudku z iných právnych inštitútov, ktoré osobitne regulujú vzťahy pri existencii spriaznenosti. Ak sú totiž veriteľ a dlžník považovaní za spriaznených pre účely konkurzu, je možné očakávať, že budú považovaní za spriaznených aj v kontexte napr. právnej úpravy zákazu vrátenia vkladu. (38)
Pokiaľ ide o otázku postavenie v konkurze, financujúcim subjektom môžu hroziť negatívne dôsledky tiež v kontexte právnej úpravy odporovateľných právnych úkonov v Zákone o konkurze, podľa ktorej sa pri spriaznených veriteľoch uplatňujú zákonom stanovené domnienky splnenia podmienok odporovateľnosti a prenáša sa na týchto veriteľov súvisiace dôkazné bremeno.
Je vhodné ďalej spomenúť, že prípadná spriaznenosť financujúceho subjektu s dlžníkmi bude „kontaminovať“ aj iné vzťahy klientov tohto financujúceho subjektu. Ak bude totiž napr. banka financovať svojich dvoch nezávislých klientov (dlžníkov) s využitím Zabezpečovacích nástrojov, ktoré založia Možnosť porovnateľného vplyvu banky na oboch týchto klientoch, potom budú v zmysle § 9 Zákona o konkurze považovaní za spriaznených aj títo dvaja klienti navzájom. (39)
V kontexte glosovaného rozsudku je na mieste aj zvýšená obozretnosť postupníkov pri postupovaní pohľadávok, a to s ohľadom na pravidlo vyplývajúce z § 95 ods. 3 Zákona o konkurze, že ak už raz je určitá pohľadávka spriaznená, ostáva spriaznená „navždy“. Postupníci teda môžu vo vzťahu k nadobudnutým pohľadávkam zistiť, že tieto pohľadávky sú z dôvodu spriaznenosti predchádzajúceho veriteľa s dlžníkom v konkurze uspokojované len ako podriadené pohľadávky.
(1) Podľa: https://ru.justice.sk/ru-verejnost-web/pages/statistiky/konaniaNaJednotlivychSudoch.xhtml
(2) Podľa: https://e.dennikn.sk/3185620/graf-dna-pocet-bankrotov-vlani-vzrastol-majetok-upadcov-vsak-nedosahuje-ani-miliardu/?rtm_source=graf-dna&rtm_medium=email&rtm_campaign=graf_dna_10012023_xj99&rtm_content=165703
(3) Podľa analýzy spoločnosť CRIF – Slovak Credit Bureau, s. r. o., zverejnenej na: https://www.crif.sk/novinky-a-tlacove-spravy/tlacove-spravy/2022/november/v-oktobri-2022-bolo-vyhlasenych-o-takmer-37-percent-viac-konkurzov-ako-pred-rokom/
(4) Zabezpečenie je štandardne zriaďované vo forme záložného práva, ručenia a pod.
(5) Monitorovanie zo strany banky štandardne spočíva v zmluvne dohodnutej povinnosti dlžníka predkladať banke rôzne pravidelné finančné a iné výkazy alebo správy a pod.
(6) Ingerencia zo strany banky štandardne spočíva v zmluvne dohodnutom podmienení niektorých úkonov dlžníka predchádzajúcim súhlasom alebo informovaním banky.
(7) Prísnosť v požiadavkách banky v závislosti od rôznych rizík aprobuje aj súdna prax, k čomu viď napr. rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 32Odo/1047/2003 zo dňa 20.04.2004, podľa ktorého: „Ak uzatvára veriteľ zmluvu s dlžníkom, u ktorého nie je možné odhadnúť mieru zmluvnej spoľahlivosti, ide z ekonomického hľadiska o väčšie riziko a nie je možné považovať za rozpor s dobrými mravmi, keď záväzok je zabezpečený dôraznejšími sankciami pre prípad nesplnenia.“ Tu a v ďalších častiach tohto príspevku poukazujeme aj na rozhodnutia českých súdov, a to s ohľadom na podobnosť právnej úpravy, ako aj argumentačnú relevanciu potvrdenú tiež Ústavným súdom SR v jeho náleze sp. zn. I. ÚS 115/2020 zo dňa 06.10.2020, podľa ktorého: „Ústavný súd na okraj, ako obiter dictum, uvádza, že pokiaľ dovolatelia v dovolaní uvádzajú svoju argumentáciu týkajúcu sa určitej právnej otázky a v súvislosti s ňou odkazujú na rozhodnutia českých súdov, najmä Najvyššieho súdu Českej republiky a Ústavného súdu Českej republiky, a týmito rozhodnutiami svoju argumentáciu posilňujú, nie je namieste, aby najvyšší súd uviedol, že táto argumentácia ako taká je právne irelevantná. Najvyšší súd sa s podstatnými argumentmi strany musí vždy vysporiadať, či sú alebo nie sú podporené judikatúrou iných štátov.“
(8) Glosovaným rozsudkom bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Košice I sp. zn. 26Cbi/6/2015 zo dňa 03.07.2018.
(9) Podľa § 8 Zákona o konkurze platí, že: „Zabezpečovacím právom sa na účely tohto zákona rozumie záložné právo, zádržné právo, zabezpečovací prevod práva a zabezpečovací prevod pohľadávky vrátane iných práv, ktoré majú podobný obsah a účinky. Pohľadávka zabezpečená zabezpečovacím právom sa na účely tohto zákona považuje do výšky jej zabezpečenia za zabezpečenú pohľadávku.“
(10) V nadväznosti na § 95 ods. 2 a 3 Zákona o konkurze, viď bližšie časť 2. tohto príspevku.
(11) Podľa bodu 24. odôvodnenia glosovaného rozsudku bolo v danom prípade medzi financujúcou bankou a dlžníkom v zmluve o úvere dohodnuté, že dlžník: (i) nesmie bez predchádzajúceho písomného súhlasu banky vykonať akýkoľvek úkon alebo krok, ktorý by mohol zapríčiniť zmenu kontroly, (ii) nie je oprávnený bez predchádzajúceho písomného súhlasu banky sa konsolidovať alebo zlúčiť s inou spoločnosťou alebo subjektom, podujať sa na akúkoľvek reorganizáciu, uzatvoriť podobnú dohodu s inou spoločnosťou alebo subjektom, rozdeliť alebo zmeniť právnu formu, (iii) nie je oprávnený emitovať akékoľvek akcie, dlhopisy alebo iné typy práv prislúchajúcich jeho základnému imaniu, zvýšiť si základné imanie alebo zmeniť svoje firemné dokumenty tak, aby to malo podstatný nepriaznivý vplyv bez predchádzajúceho súhlasu banky, (iv) nie je oprávnený znížiť svoje základné imanie bez predchádzajúceho písomného súhlasu banky, (v) nie je oprávnený bez predchádzajúceho písomného súhlasu banky vyplatiť, alebo vyhlásiť vyplatenie dividend, alebo iné rozdelenie zisku vo vzťahu k dlžníkovi.
(12) Viď najmä ods. 39. a 44. glosovaného rozsudku, podľa ktorých „[…] prijatie určitých významných rozhodnutí alebo uskutočnenie právnych úkonov v spoločnosti úpadcu bolo výslovne podmienené predchádzajúcim písomným súhlasom žalobcu, ktoré by inak boli výlučne v kompetencii valného zhromaždenia úpadcu. Takýmto spôsobom sa žalobca nepriamo dostáva do pozície rovnajúcej sa právnej pozícii väčšinového akcionára. Takto dohodnuté podmienky a obmedzenia úpadcu, aj keď len za účelom zabezpečenia uspokojenia pohľadávky, sa javia odvolaciemu súdu vzhľadom na existenciu ďalších zabezpečovacích inštitútov (záložných zmlúv), ktoré boli v prospech žalobcu ako veriteľa uzavreté, za postup, ktorý umožňuje uplatňovanie kvalifikovaného vplyvu na právnickú osobu bez ohľadu na tvrdenia žalobcu, že v danom prípade išlo o štandardný spôsob nevybočujúci z rámca daného všeobecnou praxou úverových inštitúcií.“ a „To, že žalobca mal priamy vplyv na riadení úpadcu bolo v konaní preukázané aj listinou […], z ktorej mimo iného vyplýva, že „výnos z predaja (vodného hospodárstva) predávajúci prednostne použije na úhradu splatných pohľadávok žalobcu, prípadný zvyšok bude použitý na úhradu investícií spojených so zmenou výroby na „závitové roksory“ a „uzavreté liatie“ prípadne na posilnenie CF predávajúceho“, teda žalobca mimo iného určoval použitie výnosu z predaja vodného hospodárstva a charakter ďalšej výroby podniku úpadcu.“
(13) Viď pozn. 9 vyššie.
(14) Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Obdo/37/2020 zo dňa 30.11.2021 a uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 317/2022-28 zo dňa 26.06.2022.
(15) V zmysle § 95 ods. 3 Zákona o konkurze je spriaznenou pohľadávkou pohľadávka, ktorá patrí alebo patrila veriteľovi, ktorý je alebo kedykoľvek od vzniku pohľadávky bol spriaznený s úpadcom.
(16) Ak by v prejednávanej veci nebola daná spriaznenosť veriteľa (financujúcej banky) s úpadcom, neuplatnil by sa na uspokojenie pohľadávok tohto veriteľa režim uspokojenia podriadených pohľadávok v zmysle § 95 ods. 3 Zákona o konkurze.
(17) Názor súdu o zhode daných oprávnení vyplýva tiež z formulácie v ods. 39. glosovaného rozsudku, že: „[…] Takýmto spôsobom sa žalobca nepriamo dostáva do pozície rovnajúcej sa právnej pozícii väčšinového akcionára.“ (viď tiež pozn. 12 vyššie).
(18) Viď napr. ŽITŇANSKÁ, L.: Veriteľ ako spriaznená osoba v konkurze a ako spoločník pre účely financovania v kríze a zákazu vrátenia vkladu. In: Súkromné právo. 2022, č. 2, s. 55.
(19) Viď ods. 39. a 44. glosovaného rozsudku, citované v pozn. 12 vyššie.
(20) Viď pozn. 11 vyššie.
(21) K tomu viď napr. rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 29Cdo/2047/2007 zo dňa 28.01.2010, podľa ktorého: „Požiadavka veriteľa, ktorý sa rozhodne ekonomicky podporiť ďalšie aktivity krachujúceho dlžníka, na zmenu manažmentu, ktorý dlžníka do tejto situácie priviedol, je napokon obvyklá, predvídaná i reorganizačnými procesmi upravenými dnes v insolvenčnom zákone. Veriteľ, ktorý neverí tomu, že podpora, ktorú dlžníkovi poskytne, bude manažmentom dlžníka využitá hospodárne za účelom sanácie dlžníkovho podnikania, si takú podmienku právom a logicky klásť môže a dlžník je oprávnený sa rozhodnúť, či je ochotný takú „cenu“ za uvedenú podporu zaplatiť.“ Dôležité je v tejto súvislosti tiež poznamenať, že banka logicky vždy primárne hľadí na záujem dosiahnutia uspokojenia svojej pohľadávky. Za tým účelom banka štandardne aj zriaďuje, resp. ako podmienku poskytnutia financovania požaduje zriadenie Zabezpečovacích nástrojov a skladbu Zabezpečovacích nástrojov prípadne aj počas trvania vzťahu s dlžníkom požaduje meniť alebo dopĺňať, v závislosti od vývoja situácie a stavu dlžníka. Kvôli (okrem iného) zameraniu a limitácii rozsahu možných činností banky definovaných bankovým povolením nemožno predpokladať, že by banka mala kapacity a prípadne aj oprávnenie riadiť svojich klientov – dlžníkov, ako ich štandardne majú záujem a aj za úlohu riadiť ich spoločníci, resp. akcionári.
(22) Podľa ustanovení § 131 zákona č. 513/1991 Z. z. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej aj „Obchodný zákonník“), ktoré (ustanovenia) sa vzťahujú na spoločnosť s ručením obmedzeným a podľa § 183 Obchodného zákonníka platia obdobne aj vo vzťahu k akciovej spoločnosti.
(23) Viď pozn. 21 vyššie.
(24) „Samotný fakt, že externe financujúci subjekt alebo iná osoba má oprávnenie dávať súhlas na právne úkony (v podstate tiež ide iba o prísľub spoločnosti, že bude konať tak, ako požaduje tretia osoba), nemá postačovať na získanie postavenia podobného spoločníkovi s 5 % účasťou. Podobne, ako má spoločník, musí pri osobe s riadiacim vplyvom ísť o vplyv na akékoľvek konanie obchodnej spoločnosti, nie len na určitý výsek činnosti a malo by ísť o možnosť vplyvu, ktorá nie je spoločnosťou odvolateľná alebo jednoducho obmedziteľná.“ Podľa: CSACH, K.: Obchodná spoločnosť v kríze. In: Súkromné právo. 2017, č. 4, s. 168.
(25) V tejto súvislosti poukazujeme tiež na zvýšené nároky pre odôvodnenie glosovaného rozsudku, vyplývajúce z nálezu Ústavného súdu ČR sp. zn. IV. ÚS 1834/10 zo dňa 22.11.2010, ktorý považoval nedostatok odôvodnenia súdneho rozhodnutia v podobnom prípade (viď časť 4. tohto príspevku) za nedostatok „[…] veľmi závažný predovšetkým preto, že sa jedná o interpretáciu majúcu za následok veľmi podstatné a závažné obmedzenie vplyvu sťažovateliek na insolvenčné konanie a zároveň o interpretáciu, ktorá nie je v praxi zavedená a ani všeobecne prijímaná.“
(26) Viď pozn. 17 vyššie.
(27) Insolvenčné konanie vedené Krajským súdom v Brne pod sp. zn. KSBR 39 INS 398/2010.
(28) Viď napr. ŽITŇANSKÁ, L.: Veriteľ ako spriaznená osoba v konkurze a ako spoločník pre účely financovania v kríze a zákazu vrátenia vkladu. In: Súkromné právo. 2022, č. 2, s. 53-58, ako aj CSACH, K.: Obchodná spoločnosť v kríze. In: Súkromné právo. 2017, č. 4, s. 168 alebo VOJTKO, M., KAPINAJ, M., KUDLÁK, M., VALIENTOVÁ, S. a kol.: Banking & Finance – všeobecná prax. Bratislava: C. H. Beck, 2021, s. 271-272.
(29) Zákon č. 348/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
(30) Časť B., k bodu 36. dôvodovej správy, ktorá je zverejnená na: https://www.nrsr.sk/web/Dynamic/DocumentPreview.aspx?DocID=356947
(31) Viď napr. ods. II b. uznesenia Ústavného súdu ČR II ÚS 2132/10 zo dňa 16.07.2013, podľa ktorého: „Nezodpovedné vykonávanie vlastníckych práv je v súlade s ústavnými normami sankcionované zákazom výkonu hlasovacích práv. Pokiaľ členovia koncernu v minulosti zlyhali je na mieste v priebehu insolvenčného konania ich zbaviť niektorých rozhodovacích právomocí a ich vôľu nahradiť vôľou iných subjektov, ktorých členovia koncernu svojim nezodpovedným konaním mohli poškodiť.“
(32) Viď ods. 36. a 37. glosovaného rozsudku, v ktorých Krajský súd v Košiciach uviedol, že: „V prípade podriadených pohľadávok a pohľadávok, ktoré patrili alebo patria osobe spriaznenej s dlžníkom, zmeny právnej úpravy reflektovali na potrebu zvýšenia zodpovednosti subjektov pri riadení spoločnosti a vychádzali z predpokladov, že práve tieto osoby v podstatnej miere zapríčinili negatívne výsledky hospodárenia dlžníka s vyústením do jeho insolventnosti. […] Spriaznení veritelia mali spravidla možnosť ovplyvňovať podnikanie dlžníka pred vyhlásením konkurzu, prípadne z tohto podnikania profitovať, pričom bežní veritelia takúto možnosť nemali. Nová trieda zohľadňuje aj túto skutočnosť. Okrem spriaznených veriteľov sa do podriadenej triedy zaraďujú aj zmluvné pokuty, ktoré bez ekonomického zdôvodnenia zásadným spôsobom zvýhodňujú niektorých veriteľov na úkor iných veriteľov, resp. cez hlasovacie pomery deformujú konkurzné konania. Právnu úpravu obsiahnutú v § 95 ods. 3 ZKR odôvodňujú závažné dôvody všeobecného záujmu, pričom zásahy ustanovené touto právnou úpravou rešpektujú aj princíp proporcionality. Inštitút spriaznenej osoby bol ZKR zavedený práve z dôvodu potreby odlíšenia skupiny osôb, ktoré majú s úpadcom osobitý, zákonom identifikovaný vzťah. Pohľadávky podľa § 95 ods. 2 a ods. 3 ZKR nie sú vylúčené z uspokojenia, len sa v zistenom rozsahu uspokoja z výťažku zo speňaženia majetku tvoriaceho všeobecnú podstatu, ktorý vo všeobecnej podstate zvýšil po úplnom uspokojení iných nezabezpečených pohľadávok.“
(33) Bod 15.2 nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 273/2012 zo dňa 16.12.2015.
(34) Dôvodom odmietnutia dovolania proti glosovanému rozsudku podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu SR (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Obdo/37/2020 zo dňa 30.11.2021) totiž bolo, že právna otázka nastolená bankou nespĺňa kritéria prípustnosti dovolania a Ústavný súd SR (uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 317/2022-28 zo dňa 26.06.2022) sa taktiež zaoberal len otázkou prípustnosti dovolania.
(35) Nález Ústavného súdu ČR sp. zn. IV. ÚS 1834/10 zo dňa 22.11.2010, k čomu viď aj pozn. 25 vyššie.
(36) Podľa: https://archiv.hn.cz/c1-43752530-bankovni-asociace-kritizuje-verdikt-soudu-v-insolvencnim-rizeni-na-op-prostejov
(37) Napr. po vzore rakúskej úpravy, keď podľa ŽITŇANSKÁ, L.: Veriteľ ako spriaznená osoba v konkurze a ako spoločník pre účely financovania v kríze a zákazu vrátenia vkladu. In: Súkromné právo. 2022, č. 2, s. 56: „[…] rakúska úprava súčasne vylučuje zo zohľadňovania vplyvu na spoločnosť taký vplyv na rozhodovanie, ktorý je typickým dôsledkom úverových zmlúv.“
(38) Viď § 67j ods. 4 písm. a) Obchodného zákonníka a k danej otázke tiež napr. ŽITŇANSKÁ, L.: Veriteľ ako spriaznená osoba v konkurze a ako spoločník pre účely financovania v kríze a zákazu vrátenia vkladu. In: Súkromné právo. 2022, č. 2, s. 53-58 alebo VOJTKO, M., KAPINAJ, M., KUDLÁK, M., VALIENTOVÁ, S. a kol.: Banking & Finance – všeobecná prax. Bratislava: C. H. Beck, 2021, s. 270-273.
(39) Viď § 9 ods. 1 písm. b) v spojení s písm. e) a ods. 3 Zákona o konkurze.
