Najvyšší súd Slovenskej republiky na konci minulého roku osobitne pod č. R 51/2024 publikoval svoj rozsudok sp. zn. 5 Obdo 35/2023 s nasledovnou právnou vetou: „Na absolútnu neplatnosť právneho úkonu súd prihliada len cez vedomosť o skutočnosti jemu známej z vykonaného dokazovania. Súd nehľadá absolútnu neplatnosť nad rámec tvrdení strán.“
Z uvedeného rozhodnutia vyplýva, že ak chce strana sporu z absolútnej neplatnosti zmluvy vyvodiť v súdnom konaní pre seba priaznivé dôsledky, je povinnosťou advokáta na absolútnu neplatnosť zmluvy súd upozorniť.
Aj z našej praxe vieme, že niekedy je práve neplatnosť klientom podpísanej zmluvy povestným záchranným lanom hodeným klientovi, ktorý už nevidí nádej na záchranu. Na advokátskych seminároch či právnických fakultách sa zvyklo vravieť, že prvá vec, ktorú si musíme pri analýze a posúdení zmluvy ako advokáti uvedomiť, je to, ktorú stranu zastupujeme. Možno povedať, že pohľad na to, či je zmluva, ktorú máme pred sebou, vôbec platná, je hneď druhá vec v poradí, ktorú si je potrebné všímať. Uvedené samozrejme nič nemení na tom, že záver o posúdení zmluvy ako neplatnej by mal prichádzať naozaj len v prípade, ak je na to dôvod. A nie vtedy, keď ide len o účelovú snahu mariť to, čo bolo predtým určito a zrozumiteľne medzi stranami dohodnuté (v podrobnostiach viď napríklad nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 294/2018 či I. ÚS 468/2023).