Prevod vlastníctva pred rozhodnutím dovolacieho súdu, nemo plus iuris a § 456 csp

Autor: Mgr. Peter Toth-Vaňo

 

Predkladaný príspevok sa ťažiskovo zaoberá právnymi následkami prevodu vlastníckeho práva k veci na tretiu osobu na základe právoplatného rozhodnutia odvolacieho súdu, ktoré je neskôr dovolacím súdom zrušené. Autor sa na pozadí jedného rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v uvedených súvislostiach zamýšľa nad podmienkami aplikácie § 456 Civilného sporového poriadku (do 30. júna 2016 išlo o § 243d ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku). Predmetom autorovej pozornosti je v nadväznosti na analyzovanú problematiku aj zásada nemo plus iuris, charakter sporov o určenie vlastníckeho práva, vzájomný vzťah hmotnoprávnej a procesnoprávnej úpravy, ako aj otázka možnej zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným (a následne zrušeným) rozhodnutím.

 

1. Úvod

 

Aplikácia zásady nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet (nikto nemôže na iného previesť viac práv než má sám) je v poslednom období pretraktovanejšou problematikou. Je to logické najmä s prihliadnutím na otázku materiálnej publicity katastra nehnuteľností a mieru jej uplatňovania (či neuplatňovania) v slovenskej právnej úprave. V odbornej literatúre zastáva aktuálne svoje miesto najmä analýza účinkov odstúpenia od zmluvy o prevode nehnuteľností či hodnotenie relevancie dobrej viery nadobúdateľa veci pri neplatnom právnom úkone.¹ V súdnej praxi posun pri riešení súvisiacich otázok odzrkadľuje nález Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ÚS SR“), sp. zn. I. ÚS 549/2015, zo dňa 16.03.2016, z ktorého vyplýva relevancia dobrej viery nadobúdateľa (nad rámec inštitútu vydržania) aj pri neplatnom nadobúdacom právnom titule.²

Spomenutá zásada nemo plus iuris súvisí aj s § 456 Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“). V zmysle § 456 CSP právne vzťahy niekoho iného než strany nemôžu byť novým rozhodnutím dotknuté. Toto ustanovenie teda upravuje následky, ktoré má (či nemá) vyvolať zrušovacie uznesenie dovolacieho súdu (ktorým je vec súčasne vrátená na súd prvej resp. druhej inštancie) voči osobám stojacim mimo okruhu pôvodných subjektov konania.³ Významovo nejde pri úprave v CSP o nič

 

¹ Z viacerých príspevkov pozri napr. BAKO, M.: O účinkoch odstúpenia od zmluvy o prevode nehnuteľností; Justičná revue, 65, 2013, č. 8-9, s. 1178 – 1185 alebo JANČO, M.: Význam dobrej viery v súkromnom práve, Bulletin slovenskej advokácie,15, 2009, č. 7 – 8, s. 8 – 26, či príspevky autora TOTH-VAŇO, P.: Veľké „NIE“ vecno-právnym účinkom odstúpenia od zmluvy; Justičná revue, 65, 2013, č. 10, s. 1290 – 1317 alebo TOTH-VAŇO, P.: Absolútna neplatnosť, následky relatívnej neplatnosti a dobromyseľnosť nadobúdateľa; Justičná revue, 66, 2014, č. 2, s. 153 – 171.

²Daný nález bol od svojho vydania už odborne komentovaný aj v niekoľkých odborných periodikách – k tomu pozri napr.: Rozhodnutia Ústavného súdu SR: K povinnosti všeobecného súdu skúmať dobrú vieru nadobúdateľa nehnuteľnosti; Justičná revue, 68, 2016, č. 6-7, s. 805 – 809 alebo BENČÍKOVÁ, Z.: „Alea iacta est“ alebo „kocky sú hodené“; Súkromné právo, 2, 2016, č. 3, s. 40 – 44.

³ Obdobné ustanovenie obsahuje CSP aj pri inštitúte žaloby na obnovu konania (§ 418 CSP).

nové, do 30. júna 2016 bolo totiž ekvivalentom § 456 CSP ustanovenie § 243d ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „O.s.p.“).⁴ Rozhodovacia činnosť najvyšších súdnych autorít aplikujúca § 243d ods. 2 O.s.p. je preto v plnom rozsahu relevantná aj odo dňa účinnosti CSP. Toto, na prvý pohľad nenápadné ustanovenie CSP, pritom vyvoláva viaceré otázky, ktoré by pri jeho aplikácií nemali zo strany súdov ostať nepovšimnuté.

 

2 Základ problému a rozhodnutie NS SR, sp. zn. 6 Cdo 107/2011

 

K napísaniu tohto príspevku nás prvotne podnietilo zverejnené⁵ rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj len „NS SR“), sp. zn. 6 Cdo 107/2011, zo dňa 30.05.2012. V danej veci súd prvej inštancie najprv posúdil ako dôvodný žalobný návrh, ktorým sa žalobcovia domáhali neplatnosti kúpnej zmluvy, z dôvodu jej rozporu s § 39 Občianskeho zákonníka (ďalej aj „OZ“). Odvolací súd tento rozsudok na odvolanie žalovanej zmenil tak, že návrh žalobcov zamietol. Na rozdiel od súdu prvej inštancie totiž dospel k právnemu názoru, že kúpna zmluva bola platným právnym úkonom.

Žalobcovia podali dovolanie voči rozsudku odvolacieho súdu na NS SR (toto bolo podľa úpravy účinnej do 30. júna 2016 samozrejme automaticky prípustné s poukazom na ustanovenie § 238 ods. 1 O.s.p.), ktorý ich dovolanie posúdil ako dôvodné a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu však žalovaná previedla nehnuteľnosti, ktorých sa daný súdny spor týkal (a ktoré boli predmetom kúpnej zmluvy, ktorej neplatnosť bola v konaní namietaná), na tretiu osobu.

Odvolací súd následne po vrátení veci z NS SR pripustil do konania namiesto dovtedajšej žalovanej danú tretiu osobu (nazvime ju osobou C) a zároveň tým istým uznesením pripustil aj zmenu žalobného návrhu tak, že predmetom konania bolo už určenie vlastníctva k nehnuteľnosti, a nie neplatnosť kúpnej zmluvy, ako tomu bolo pôvodne. Následne dňa 14.09.2010 rozhodol odvolací súd rovnako ako prvý krát, t.j. rozsudok súdu prvej inštancie opätovne zmenil tak, že žalobný návrh (už len jedného žalobcu, nakoľko druhý žalobca v priebehu konania zomrel) zamietol. Pri tomto svojom (druhom) rozhodnutí už odvolací súd poukázal práve na ustanovenie § 243d ods. 2 O.s.p. (ekvivalent dnešného § 456 CSP) s tým, že vo veci je potrebné dať prednosť ústavnému princípu ochrany nadobudnutých práv niekoho iného než strany pôvodného konania. Rozhodol teda v prospech osoby C, a to bez ohľadu na skutočnosť, či daná osoba C vedela, že proti prvému rozhodnutiu odvolacieho súdu je podané dovolanie.

To znamená, že odvolací súd sa rozhodol chrániť tretiu osobu, (i) ktorá pri „nadobúdaní“ vlastníckeho práva vychádzala z jeho predchádzajúceho právoplatného rozhodnutia o určení vlastníckeho práva (podľa ktorého bol vlastníkom nehnuteľnosti subjekt, ktorý nehnuteľnosť danej tretej osobe prevádzal), a (ii) ktorá vstúpila do konania na strane žalovaného až potom, čo dovolací súd dané právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil.

 

 

⁴ V zmysle § 243d ods. 2 O.s.p. účinného do 30. júna 2016 právne vzťahy niekoho iného než účastníka konania nemôžu byť novým rozhodnutím dotknuté.

⁵ Osobitne publikované na portáli www.najpravo.sk – http://www.najpravo.sk/judikatura/obcianske-pravo/pravne-ukony/platnost-pravnych-ukonov/nadobudnutie-nehnutelnosti-od-nevlastnika.html?print=1.

Vec sa následne na základe ďalšieho dovolania žalobcu opätovne dostala pred Najvyšší súd Slovenskej republiky.

 

3. Terminológia § 456 CSP (243d ods. 2 O.s.p.)

 

K predmetnému rozhodnutiu NS SR sa ešte vrátime v ďalšom texte. Najprv sa však pokúsme pozrieť na § 456 CSP (243d ods. 2 O.s.p.) a pojmy tam uvedené bez ohľadu na právny názor NS SR, ako bol uvedený v nami analyzovanom rozhodnutí sp. zn. 6 Cdo 107/2011. Pre právnu analýzu bude kľúčové zhodnotenie pojmov „nové rozhodnutie“ a pojem „strana konania“, a to v kontexte, v akom boli v citovanom ustanovení na danom mieste zákona použité.

Pojem nové rozhodnutie pochybnosti nevyvoláva. Z logického výkladu § 456 CSP, ale aj jemu predchádzajúceho ustanovenia § 455 CSP⁶ je zrejmé, že novým rozhodnutím je rozhodnutie, ktoré nasleduje po tom, čo dovolací súd zrušil pôvodné právoplatné rozhodnutie a vrátil vec odvolaciemu súdu resp. súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Výklad druhého pojmu strana konania (do 30. júna 2016 išlo o pojem účastník konania) v kontexte daného ustanovenia nie je na prvý pohľad až tak jednoznačný. K jeho objasneniu však dospejeme logickou úvahou, podporenou nasledovným príkladom:

 

Príklad 1:

Osoba A sa domáha toho, aby bola určená ako vlastník nehnuteľnosti, v súdnom konaní voči osobe B. Odvolací súd zmení pôvodný vyhovujúci rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalobu zamietne. Osoba A podá dovolanie na Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý rozhodnutie odvolacieho súdu zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie. Ešte pred tým však osoba B prevedie vec na osobu C.

V danom prípade je zrejmé, že pokiaľ nedôjde k zmene v subjekte konania (v zmysle ustanovenia § 80 CSP, ktorého aplikácia nie je v zmysle § 378 ods. 1 CSP vylúčená ani v odvolacom konaní⁷), na základe ktorej by osoba C vstúpila do konania namiesto osoby B, tak ďalším rozhodnutím odvolacieho súdu (t.j. novým rozhodnutím nasledujúcim po vrátení veci z dovolacieho súdu) nijako nemôžu byť dotknuté práva osoby C (a to aj pokiaľ by neexistovalo ustanovenie § 456 CSP). A to z dôvodu, že osoba A by už nemala na žalobe voči osobe B naliehavý právny záujem, keďže osoba B (z dôvodu prevodu veci na osobu C) už nie je zapísaná ako vlastník veci v katastri nehnuteľností.⁸

 

 

⁶ Podľa § 455 CSP ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu.

⁷ Zmenu strany konania upravenú v § 80 CSP je samozrejme potrebné odlišovať od pristúpenia subjektu, ktoré je upravené v § 79 CSP a ktorého použitie v odvolacom (ale aj dovolacom) konaní CSP už explicitne vylučuje (pozri § 378 ods. 2 a § 438 ods. 2 CSP).

⁸ K tomu pozri napr. rozsudok NS SR, sp. zn 1 Cdo 3/03, uverejnený aj v časopise Zo súdnej praxe pod číslom 48/2003: „Ak je žalovaný odporca zapísaný v katastri nehnuteľností ako vlastník nehnuteľnosti, má navrhovateľ naliehavý právny záujem na určení svojho vlastníckeho práva, lebo také rozhodnutie súdu môže byť aj podkladom pre vykonanie zmeny zápisu v katastri nehnuteľností. Vlastník nemôže stratiť vlastníctvo k veci na základe rozhodnutia vydaného v konaní, ktorého účastníkom nebol.“ Súčasne pozri aj rozsudok NS SR, sp. zn. 1 Cdo 91/2006, uverejnený v časopise Zo súdnej praxe pod číslom 83/2007: „Nepreukázaná existencia naliehavého právneho záujmu v čase rozhodovania súdu vedie k zamietnutiu určovacieho návrhu. Je teda nutné, aby tento naliehavý právny záujem jestvoval nielen v čase rozhodovania súdu prvého stupňa, ale aj v čase rozhodovania odvolacieho súdu.“

Na základe uvedeného je zrejmé, že pod pojmom strana konania, ako je použitý v § 456 CSP, sa majú na mysli osoby, ktoré boli subjektom dovolacieho konania, a nie tie, ktoré sa do konania dostali až následne, t.j. po rozhodnutí dovolacieho súdu, ktorým bolo pôvodné právoplatné rozhodnutie zrušené a vec vrátená odvolaciemu súdu (či súdu prvej inštancie) na ďalšie konanie.

To znamená, že § 456 CSP chráni právne vzťahy osoby, (i) ktorej právne postavenie sa zmenilo ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu, (ii) ktorá vychádzala z pôvodného právoplatného rozhodnutia odvolacieho súdu, a (iii) ktorá nebola subjektom dovolacieho konania.⁹

Je však možné, že rozhodnutie dovolacieho súdu predsa bude pre osobu C záväzné. Kedy sa tak stane?

 

4. Alternatívy záväznosti rozhodnutia dovolacieho súdu na osobu C

 

Je nepochybné, že rozhodnutie dovolacieho súdu by bolo záväzné pre osobu C (na ktorú bola prevedená vec po rozhodnutí odvolacieho súdu), pokiaľ by bola subjektom dovolacieho konania. V takom prípade by už osoba C nemala byť chránená, keďže § 456 CSP jej poskytuje ochranu len v prípade nového rozhodnutia. Aplikácia § 80 ods. 1 CSP o zmene subjektu i v dovolacom konaní pritom ustanovením § 438 CSP¹⁰ vylúčená nie je.¹¹

 

 

⁹ K tomu pozri napr. uznesenie ÚS SR, sp. zn. I. ÚS 152/04, zo dňa 14.09.2004: „Z ustanovenia § 243d ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že ak dôjde v dovolacom konaní k zrušeniu právoplatného rozhodnutia, právne vzťahy niekoho iného než účastníka konania nemôžu byť novým rozhodnutím dotknuté. Toto ustanovenie vyjadruje zásadu procesnoprávnej ochrany takého subjektu, ktorý nebol účastníkom konania, v ktorom došlo k zrušeniu právoplatného rozsudku, avšak ktorého právne vzťahy sa zmenili na základe pôvodného právoplatného rozsudku. Inak povedané, pokiaľ došlo u takéhoto subjektu ku zmene jeho právnych vzťahov vyplývajúcej z pôvodného právoplatného rozsudku, je takýto subjekt chránený a do novozaloženého právneho vzťahu už nemožno zasiahnuť.“

¹⁰ Podľa § 438 CSP: (1) Na konanie na dovolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak. (2) Na dovolacie konanie sa nepoužijú ustanovenia o pristúpení subjektov, o zmene a späťvzatí žaloby a o vzájomnej žalobe.

¹¹ Obdobne sa k porovnateľnej úprave účinnej do 30. júna 2016 vyjadruje i odborná literatúra: „Procesné nástupníctvo podľa ust. § 92 ods. 2 a 3 OSP v zásade môže nastať aj v dovolacom konaní, keďže zákon aplikáciu týchto ustanovení nevylučuje, tak ako vylučuje inštitúty pristúpenia a zámeny účastníkov (ust. § 243c OSP). Vzťahovať sa to bude na prípady, keď k predmetnej právnej skutočnosti došlo v priebehu konania na dovolacom súde.“ (ŠTEVČEK, M.: Procesné nástupníctvo v civilnom práve procesnom. EPOS, Bratislava, 2008, s. 63).

 

 

To znamená, v príklade 1 by v prípade bdelej osoby A nebol problém. Ako žalobca by ešte počas dovolacieho konania navrhla hneď potom, čo zistí, že došlo k prevodu vlastníctva k veci z osoby B na osobu C, aby súd do konania na strane žalovaného pripustil osobu C namiesto osoby B. Pokiaľ bude následne rozhodnutie odvolacieho súdu dovolacím súdom zrušené, nebude sa môcť osoba C dovolávať ochrany uvedenej v § 456 CSP, keďže už bola účastníkom dovolacieho konania.

Mierne komplikovanejšie je, ak dovolateľ vystupuje na strane žalovaného:

Príklad 2:

Osoba A sa domáha toho, aby bola určená ako vlastník veci, v súdnom konaní voči osobe B. Odvolací súd zmení pôvodný zamietajúci rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalobe vyhovie a určí, že osoba A je vlastníkom veci. Osoba B podá dovolanie na Najvyšší súd Slovenskej republiky. V priebehu dovolacieho konania však dôjde k prevodu vlastníctva z osoby A na osobu C.

V danom prípade je evidentné, že záujem na zmene subjektu bude mať jedine osoba B. Tá je však v konaní žalovaným. Podľa § 80 ods. 1 CSP pritom môže návrh na zmenu subjektu podať len žalobca. V zmysle § 438 ods. 1 CSP sa však na konanie na dovolacom súde použijú ustanovenia o konaní pred súdom prvej inštancie primerane, pokiaľ nie je ustanovené niečo iné. Domnievame sa preto, že nie je dôvod, pre ktorý by sme nemohli na dovolateľa bezvýhradne (t.j. bez ohľadu na to, či vystupuje na strane žalobcu alebo žalovaného) aplikovať ustanovenia o konaní na súde prvej inštancie, ktoré sa vzťahujú na osobu, ktorá podáva žalobný návrh. Práve naopak – s ohľadom na logiku veci by malo byť nevyhnutné pozíciu žalobcu v konaní na súde prvej inštancie a dovolateľa v dovolacom konaní de facto stotožňovať, pričom je irelevantné, či dovolanie podáva osoba v pozícii žalobcu alebo žalovaného. Opačný náhľad by spôsobil celkom nedôvodnú nerovnosť strán. V príklade číslo 1 by totiž žalobca ako dovolateľ bol oprávnený chrániť svoje práva návrhom na zmenu subjektu, no v príklade číslo 2 žalovaný ako dovolateľ už nie.¹²

Priamou zmenou subjektu uskutočnenou v priebehu dovolacieho konania sa však téma záväznosti rozhodnutia dovolacieho súdu na osobu C ešte nemusí vyčerpať, a to s prihliadnutím na § 228 ods. 2 CSP¹³ v spojení s § 39 ods. 2 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (ďalej aj „Katastrálny zákon“)¹⁴, t.j. s prihliadnutím na prípadný včas vykonaný zápis poznámky o dovolacom konaní v katastri nehnuteľností. CSP

 

 

¹² K tomu pozri i dávnejšie vyslovený názor M. Števčeka: „Nie je nám zrejmé, prečo rovnakým oprávnením spočívajúcim v legitimácii navrhnúť zmenu účastníctva nedisponuje aj odporca. V záujme práva na spravodlivý proces je zaujímavé zamýšľať sa, či týmto ustanovením nie je navrhovateľ podstatným spôsobom v konaní zvýhodnený, čo je v zmysle štrasburskej judikatúry (teda judikatúry ESĽP) krajne neprípustné. Skôr by sme sa prihovárali za rovnakú možnosť aj pre odporcu, lebo v kontradiktórnom konaní majú mať procesné strany v zásade rovnakú možnosť vlastnou procesnou aktivitou ovplyvňovať priebeh konania vo svoj prospech.“ (ŠTEVČEK, M.: Procesné nástupníctvo v civilnom práve procesnom. EPOS, Bratislava, 2008, s. 49).

¹³ Podľa § 228 ods. 2 CSP výrok právoplatného rozsudku o určení vecného práva k nehnuteľnosti alebo o určení neplatnosti dobrovoľnej dražby nehnuteľnosti je záväzný aj pre osobu, ktorej sa týka návrh na povolenie vkladu vecného práva k nehnuteľnosti, ak bol návrh podaný v čase, keď v katastri nehnuteľností bola zapísaná poznámka o súdnom konaní.

¹⁴ Podľa § 39 ods. 2 Katastrálneho zákona okresný úrad vyznačí v katastri poznámku aj o tom, že hodnovernosť údajov katastra o práve k nehnuteľnosti bola spochybnená.

 

 

totiž neobsahuje žiadne ustanovenie, ktoré by explicitne vylučovalo aplikáciu § 228 ods. 2 CSP v prípade rozsudku vydaného v dovolacom konaní.¹⁵ Otáznym by mohlo byť použitie uvedeného ustanovenia ak dovolací súd rozhodne uznesením. Vylúčiť bez ďalšieho aplikáciu § 228 ods. 2 CSP však zrejme nie je možné ani v takom prípade – § 234 ods. 2 CSP (tak ako predtým účinný § 167 ods. 2 O.s.p.) totiž vzťahuje primerané použitie ustanovení o rozsudku (medzi ktorými je aj § 228 ods. 2 CSP) aj na uznesenia.¹⁶

Bez ohľadu na záväznosť poznámky však v prípade prevodu majetku bude pre bdelého dovolateľa určite najistejšie požiadať o zmenu subjektu konania tak, aby sa jeho stranou stala osoba C (už aktuálne zapísaná ako vlastník veci v katastri nehnuteľností) ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu. Či už bude dovolateľ vystupovať na strane žalobcu či žalovaného, mal by práve tento postup garantovať záväznosť rozhodnutia dovolacieho súdu aj voči osobe C.

 

5 Relevancia dobrej viery, resp. vedomosti osoby C o podanom dovolaní

 

V predchádzajúcom bode analyzovaná otázka vstupu osoby C [ktorá (i) predtým nebola subjektom konania a (ii) pri nadobúdaní veci vychádzala z pôvodného právoplatného rozhodnutia odvolacieho súdu] už do dovolacieho konania a následnej záväznosti zrušovacieho rozhodnutia dovolacieho súdu práve vo vzťahu k tejto osobe doteraz nebola v judikatúre prakticky riešená. Zrejme však na to nebol dôvod, keďže dovolatelia možnosť ochrany svojich práv prostredníctvom návrhu na zmenu subjektu podaného (už) v dovolacom konania – na svoju škodu – príliš nevyužívali.

Inak to však je v prípade otázky relevancie dobrej viery osoby C. Otázkou, nakoľko je z hľadiska aplikácie § 456 CSP podstatná skutočnosť, či osoba C vedela alebo nevedela pri nadobúdaní veci o podanom dovolaní, sa totiž zaoberalo prakticky každé rozhodnutie, v ktorom bola zvažovaná aplikácia § 243d ods. 2 O.s.p., predchodcu súčasného § 456 CSP. Berúc do úvahy rozhodnutia najvyšších súdnych autorít v Slovenskej a Českej republike prevažuje ten právny názor, podľa ktorého je irelevantné, či osoba C vedela o podanom dovolaní alebo nie. Poväčšine je odôvodňovaný ďalej uvedeným historickým vývojom právnej úpravy.

 

¹⁵ Podľa § 451 ods. 1 CSP dovolací súd rozhoduje rozsudkom, ak zamieta dovolanie proti rozsudku alebo ak mení rozsudku; inak rozhoduje uznesením.

¹⁶ Záväznosťou poznámky v katastri nehnuteľností v prípade dovolacieho konania a osobitne v prípade rozsudku dovolacieho súdu na strane jednej a uznesenia na strane druhej sa zaoberali – berúc do úvahy ešte úpravu účinnú do 30. júna 2016 – v spoločnom príspevku autori Polák a Jakubáč: „V § 159a O. s. p. sa upravuje rozšírenie subjektívnej záväznosti len v prípade rozsudkov súdov, avšak z hľadiska problematiky poznámky spornosti sú zaujímavé práve rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorými tento súd na základe mimoriadneho opravného prostriedku zrušuje rozhodnutie súdu nižšieho stupňa, pričom takéto rozhodnutia majú formu uznesenia.“ Uvedení autori v danom príspevku poukazovali aj na interpretáciu, podľa ktorej „… aj vo vzťahu k rozhodnutiam Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako dovolacieho súdu vo veciach určenia vecných práv k nehnuteľnostiam, neplatnosti právnych úkonov alebo neplatnosti dražby formou uznesenia, by sa uplatnilo rozšírenie subjektívnej záväznosti týchto rozhodnutí (keďže § 167 ods. 2 O. s. p. umožňuje primerané použitie ustanovení o rozsudku na uznesenia, pričom v danom prípade by sa primerane použili práve dotknuté ustanovenia § 159a O. s. p.).“ K tomu pozri POLÁK, A. – JAKUBÁČ, R.: Poznámka spornosti v katastrálnej praxi; Justičná revue, 65, 2013, č. 10, s. 1259.

„Právne pomery niekoho iného než účastníka konania nemôžu byť novým rozhodnutím dotknuté, okrem ak mu porušenie zákona muselo byť známe.“

S účinnosťou odo dňa 1. januára 1992 bola sťažnosť pre porušenie zákona nahradená dovolaním, pričom v dôsledku novelizácie Občianskeho súdneho poriadku zákonom č. 519/1991 Zb. sa nasledovne menil aj § 243d ods. 3 O.s.p.:

„Právne vzťahy niekoho iného než účastníka konania nemôžu byť novým rozhodnutím dotknuté.“¹⁷

Od 1. januára 1993 sa potom § 243d ods. 3 O.s.p. stal § 243d ods. 2 O.s.p., keďže pôvodný odsek 2 bol zákonom číslo 263/1992 Zb. z Občianskeho súdneho poriadku vypustený.

To znamená, že pri posúdení, či mala dobrá viera tretej osoby hrať úlohu pri aplikácii § 243d ods. 2 O.s.p., sa poväčšine súdy odvolávali práve na porovnanie znenia príslušného ustanovenia účinného v čase do 31. decembra 1991 a od 1. januára 1992, od ktorého dátumu boli vypustené slová „okrem ak mu porušenie zákona muselo byť známe“. S poukazom na túto zmenu bolo v čase účinnosti Občianskeho súdneho poriadku súdnymi rozhodnutiami odôvodňované, že s účinnosťou odo dňa 1. januára 1992 je irelevantná subjektívna vedomosť tretej osoby (t.j. osoby C) o tom, či bolo podané dovolanie voči právoplatnému rozhodnutiu, z ktorého pri svojom konaní prevádzajúca osoba vychádzala:

 

„Citované ustanovenie predstavuje premietnutie princípu ochrany nadobudnutých práv a znamená, že pomery tretích osôb nemôžu byť dotknuté bez ohľadu na skutočnosť, či tieto osoby vedeli o tom, že proti rozhodnutiu bolo podané dovolanie; ochrana tretích osôb sa neviaže na vedomosť alebo nevedomosť o podanom dovolaní ani na vedomosť alebo nevedomosť o vadách rozhodnutia, ktoré bolo napadnuté dovolaním, ktoré by mohli prípadne viesť k jeho zrušeniu v dovolacom konaní. Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom a jeho podanie nemá vplyv na právoplatnosť a ani na účinky napadnutého rozhodnutia. V tomto smere (vymedzení) je ochrana niekoho iného než účastníka konania v dovolacom konaní výrazne vyššia, než bola ochrana pomerov tretích osôb vo vzťahu ku konaniu o predošlom mimoriadnom opravnom prostriedku (sťažnosti pre porušenie zákona). Ustanovenie § 243 ods. 3 O.s.p. (v znení pred novelou vykonanou zák.č. 519/1991 Zb.) ukladalo totiž, že právne pomery niekoho iného než účastníka konania po zrušení rozhodnutia v konaní o sťažnosti pre porušenie zákona nemôžu byť novým rozhodnutím dotknuté, okrem ak mu porušenie zákona muselo byť známe. Citované ustanovenie vychádzalo z toho, že v prípade, keď tretie osoby konali, dôverujúc správnosti súdneho rozhodnutia (ktoré až dodatočne bolo v konaní o sťažnosti pre porušenie zákona zrušené), nadobúdajú práva tak, ako by právne pomery, ktoré nesprávne rozhodnutie deklarovalo, boli skutočnými pomermi. Iba tam, kde tretím osobám bolo porušenie zákona známe, teda keď neboli v dobrej viere, nebola daná ochrana právnych pomerov týchto tretích osôb odvodených zo stavu založeného nesprávnym súdnym rozhodnutím.“¹⁸

 

¹⁷ Tým istým zákonom č. 519/1991 Zb. bolo obdobné ustanovenie implementované aj do inštitútu obnovy konania (§ 235 ods. 4 O.s.p. v znení účinnom od 01.01.1992).

¹⁸ Rozsudok NS SR, sp. zn. 1 Cdo 28/2007, zo dňa 28.02.2008.

 

Daný právny názor bol odobrený i Ústavným súdom Českej republiky (ďalej aj „ÚS ČR“):

„Při aplikaci citovaného ustanovení není relevantní, zda třetí osoby jednaly v dobré víře, což v souzené věci znamená, zda věděly o dovolání podaném stěžovatelkou.“²⁰

Z citovanej judikatúry teda vyplýva, že na účely aplikácie § 456 CSP by malo byť irelevantné posúdenie dobrej viery tretej osoby (osoby C) v otázke jej vedomosti (či nevedomosti) o existencii dovolania podanom voči predchádzajúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu.

 

6 Späť k rozhodnutiu NS SR, sp. zn. 6 Cdo 107/2011

 

Na tomto mieste sa vrátime k rozhodnutiu NS SR, sp. zn. 6 Cdo 107/2011, zo dňa 30.05.2012, ktorého skutkové a právne okolnosti sme načrtli v bode 2 tohto príspevku. Ako sme uviedli, v danom konaní odvolací súd dňa 14.09.2010 už po druhýkrát zamietol žalobu, tento raz s poukazom práve na ustanovenie § 243d ods. 2 O.s.p. (dnes § 456 CSP) s tým, že vo veci je potrebné dať prednosť ústavnému princípu ochrany nadobudnutých práv niekoho iného než účastníka pôvodného konania, t.j. ochrane práv osoby C, a to bez ohľadu na skutočnosť, či daná osoba C vedela, že proti prvému rozhodnutiu odvolacieho súdu je podané dovolanie.

 

 

¹⁹ Citované z uznesenia Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 28 Cdo 2364/2003, zo dňa 24.06.2004. Ďalej napr. v rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 22 Cdo 778/2005, osobitne publikovanom pod R 55/2007 bolo uvedené nasledovné: „Nejvyšší soud se otázkou ochrany práv třetích osob podle § 243d odst. 2 OSŘ, a to třetí osoby, na kterou oprávněná osoba převedla věc, která jí byla vydána na základě pravomocného restitučního rozsudku a který byl posléze dovolacím soudem zrušen, zabýval v rozsudku ze dne 9. ledna 2002, sp. zn. 22 Cdo 812/2000, publikovaném pod C 944/svazek 13 Souboru rozhodnutí Nejvyššího soudu, vydávaného nakladatelstvím C. H. Beck. V tomto rozhodnutí zaujal názor, že „právní vztahy někoho jiného než účastníka řízení nemohou být novým rozhodnutím ve věci, ve které bylo pravomocné rozhodnutí dříve zrušeno v dovolacím řízení, dotčeny bez ohledu na skutečnost, že dotčená osoba věděla o tom, že proti rozhodnutí na jehož základě bylo nabyto právo, bylo podáno dovolání. To vyplývá jak z textu zákona, který neváže ochranu třetích osob na vědomost o podaném dovolání ani na vědomost o vadách rozhodnutí, které by mohly vést k jeho zrušení v dovolacím řízení, tak i z pojetí dovolání, které je mimořádným opravným prostředkem a jeho podání nemá vliv na právní účinky napadeného rozhodnutí.“ Obdobne pozri napr. aj rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 22 Cdo 350/2001, zo dňa 17.10.2002.

²⁰ Rozhodnutie ÚS ČR, sp. zn. II. ÚS 56/05, zo dňa 30.07.2009.

 

 

Najvyšší súd Slovenskej republiky však rozhodnutím sp. zn. 6 Cdo 107/2011, zo dňa 30.05.2012, dané rozhodnutie odvolacieho súdu uznesením opätovne zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Svoje rozhodnutie odôvodnil v troch rovinách, z ktorých každá (i) sa týka práve aplikácie ustanovenia § 243d ods. 2 O.s.p. (§ 456 CSP), a (ii) podľa NS SR odôvodňovala nesprávnosť aplikácie nami analyzovaného ustanovenia zo strany odvolacieho súdu.

Pozrime sa na argumentáciu NS SR bližšie:

a/ NS SR, sp. zn. 6 Cdo 107/2011 – prvý dôvod nesprávnej aplikácie § 243d ods. 2

O.s.p.:

„V posudzovanej veci z obsahu spisu vyplýva, že potom ako dovolací súd zrušil pôvodné rozhodnutie odvolacieho súdu, odvolací súd nebol (a ani nemohol byť) v situácii, akú predpokladá vyššie citované zákonné ustanovenie. Po zrušení veci najvyšším súdom totiž došlo priamo v tomto konaní k zmene žalobného petitu a účastníka konania na žalovanej strane. Konaniu o určenie vlastníctva teda nepredchádzalo konanie o určenie neplatnosti právneho úkonu jej pôvodných účastníkov, v ktorom by po zrušujúcom rozsudku najvyššieho súdu bolo vydané nové rozhodnutie riešiace právne vzťahy pôvodných účastníkov inak, účinky ktorého by mali mať vplyv na právne pomery žalovaného v konaní o určenie vlastníctva. Už z tohto dôvodu aplikácia ustanovenia § 243d ods. 2 O.s.p. na daný prípad neprichádza do úvahy.“

Dovolací súd teda považoval aplikáciu § 243d ods. 2 O.s.p. za neprípustnú v prvej rovine s poukazom na skutočnosť, že v odvolacom konaní nasledujúcom po prvom rozhodnutí dovolacieho súdu došlo k zmene subjektu konania na strane žalovaného, ktorým sa do konania dostala osoba C. Dovolací súd teda de facto vyslovil právny názor, podľa ktorého aplikácia § 243d ods. 2 O.s.p. (§ 456 CSP) prichádza do úvahy len v prípadoch, kedy po rozhodnutí dovolacieho súdu nedochádza v následnom odvolacom konaní (resp. konaní na súde prvej inštancie) k zmene subjektov konania, t.j. vystupujú v ňom pôvodné strany konania.

Pri danej argumentácii však vzniká otázka, ako môže následné rozhodnutie odvolacieho súdu vlastne zaväzovať tretiu osobu, t.j. osobu C (ktorej sa týka prevod alebo prechod práv a povinností, ku ktorému došlo ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu), resp. povedané terminológiou ustanovenia § 456 CSP, ako majú byť novým rozhodnutím odvolacieho súdu dotknuté právne vzťahy tejto tretej osoby, pokiaľ nebude vôbec stranou následného odvolacieho konania (resp. pokiaľ budú v konaní vystupovať naďalej jeho pôvodné strany)? Už v bode 3 tohto príspevku sme zdôvodnili výklad, že ustanovenie § 456 CSP má svoj význam primárne práve vtedy, keď sa v následnom konaní (už po rozhodnutí dovolacieho súdu) v dôsledku návrhu na zmenu subjektu osoba C subjektom konania stane. V opačnom prípade by ustanovenie § 456 CSP nemalo žiadny význam, a to z dôvodu, že súd nemôže určiť vlastnícke právo žalobcu v konaní, ktorého subjektom nie je osoba aktuálne ako vlastník v katastri nehnuteľností zapísaná²¹ (t.j. osoba C, ibaže by v katastri nehnuteľností bola včas zapísaná poznámka o danom súdnom konaní²²).

NS SR zároveň vo vyššie citovanej pasáži svojho rozhodnutia, sp. zn. 6 Cdo 107/2011, prezentoval právny názor, podľa ktorého bola aplikácia § 243d ods. 2 O.s.p. neprípustná takisto s poukazom na skutočnosť, že v odvolacom konaní, nasledujúcom po prvom rozhodnutí dovolacieho súdu, prišlo k zmene žalobného petitu – zo žaloby o určenie neplatnosti zmluvy sa stala žaloba o určenie vlastníctva. Takáto interpretácia znemožňujúca aplikáciu § 243d ods. 2 O.s.p. (§ 456 CSP) však, podľa nášho názoru, vyznieva značne formalisticky. Cieľom žalobných petitov totiž bolo zhodne dosiahnuť zmenu zápisu v katastri nehnuteľností.²³ Zároveň bola zmena petitu (z určenia neplatnosti zmluvy na určenie vlastníckeho práva) aj logickým vyústením zmeny subjektov konania, keďže osoba C (na rozdiel od predchádzajúceho žalovaného) nebola účastníkom pôvodnej (podľa žalobcu) neplatnej zmluvy.

 

b/ NS SR, sp. zn. 6 Cdo 107/2011 – druhý dôvod nesprávnej aplikácie § 243d ods. 2

O.s.p.:

„Význam uvedeného zákonného ustanovenia treba preto vykladať tak, že má poskytnúť procesnú ochranu tretím osobám za predpokladu, že nadobudli určité právo platne, resp. že ho nadobudli v dobrej viere.“

Z tejto citovanej časti rozhodnutia dovolacieho súdu je zrejmé, že NS SR vo svojom rozhodnutí podmienil platnosť práv tretej osoby jej dobrou vierou. Nešlo pritom o úplne ojedinelý postoj. Najvyšší súd Slovenskej republiky niečo obdobné v súvislosti s aplikáciou § 243d ods. 2 O.s.p. totiž uviedol už v rozsudku sp. zn. 2 Cdo 68/2007, zo dňa 25.03.2008 („…v danom prípade odvolací súd sa mal správne vecou zaoberať predovšetkým z pohľadu uplatnenia princípu právnej istoty, ktorého súčasťou je aj dôvera subjektov práva v platné právo a uplatnenia princípu ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere.“).

V oboch spomenutých rozhodnutiach však absentuje akékoľvek vysporiadanie sa s judikatúrou príkladmo uvedenou v bode 5 tohto príspevku, ktorá odôvodňuje právny názor o irelevantnosti dobrej viery nadobúdateľa pri aplikácii § 243d ods. 2 O.s.p. vývojom právnej úpravy resp. jej zmenou od 01.01.1992. Ani samotný časový odstup od novelizácie účinnej odo dňa 01.01.1992 určite nezbavuje Najvyšší súd Slovenskej republiky povinnosti, aby odlišný právny názor v porovnaní s ostatnou judikatúrou odôvodnil predsa len viac ako iba všeobecným odkazom na ochranu práv nadobudnutých v dobrej viere.²⁴

 

 

²¹ K tomu znovu pozri v poznámke pod čiarou číslo 8 citované rozhodnutia NS SR.

²² S poukazom na § 228 ods. 2 CSP, resp. § 44a a § 159a O.s.p.

²³ V dôsledku novelizácie § 34 ods. 2 katastrálneho zákona účinnej od 15.10.2008 je podľa judikatúry daný naliehavý právny záujem aj na určení neplatnosti zmluvy – k tomu viď napr. uznesenie NS SR sp. zn. 4 Cdo 136/2009, zo dňa 20. 10. 2010, alebo aj uznesenie NS SR, sp. zn. 4 Cdo 9/2010, zo dňa 24.11. 2011.

²⁴ Autor si na tomto mieste dovoľuje odkázať i na svoju štúdiu uverejnenú v Justičnej revue číslo 2/2014, v ktorej takisto poukazoval na nie príliš predvídateľné „zaobchádzanie“ slovenských súdov s dobrou vierou tretích osôb pri nadobúdaní nehnuteľností – k tomu pozri TOTH-VAŇO, P.: Absolútna neplatnosť, následky relatívnej neplatnosti a dobromyseľnosť nadobúdateľa; Justičná revue, 66, 2014, č. 2, s. 153 – 171.

Bolo preto otázne, či (i) zmena žalobného petitu a zmena žalovaného subjektu, ku ktorým došlo v odvolacom konaní nasledujúcom po vydaní zrušujúceho rozhodnutia dovolacieho súdu, a (ii) absencia posúdenia dobrej viery osoby C, boli spôsobilými relevantne odôvodniť nesprávnosť aplikácie § 243d ods. 2 O.s.p. Prvé dva dôvody, pre ktoré NS SR v nami skúmanom prípade neaplikoval § 243d ods. 2 O.s.p. a teda neposkytol ochranu tretej osobe (osobe C), preto, podľa nášho názoru, nemožno považovať za dostatočné.

 

7. Nemo plus iuris alebo priorita práva hmotného pred právom procesným?

 

Tretí dôvod, ktorým NS SR pri odmietnutí aplikácie § 243d ods. 2 O.s.p. v rozhodnutí sp. zn. 6 Cdo 107/2011 argumentoval, a ktorým takisto zdôvodňoval zrušenie rozhodnutia odvolacieho súdu a opätovné vrátenie veci na ďalšie konanie, súvisí so zásadou nemo plus iuris, spomenutou aj v názve tohto príspevku. Z dôvodu objektívnosti na tomto mieste uveďme celú príslušnú argumentáciu NS SR ako bola uvedená v danom rozhodnutí:

„Právne postavenie fyzických alebo právnických osôb, ktoré nie sú účastníkmi konania, nadobudnuté podľa stavu, aký tu bol v štádiu predchádzajúceho (zrušeného) rozhodnutia odvolacieho súdu (k nadobudnutiu musí dôjsť v čase od právoplatnosti pôvodného rozhodnutia do jeho zrušenia dovolacím súdom), zostáva aj po vydaní nového rozhodnutia nezmenené. Tieto osoby spravidla nemôžu byť zbavené nadobudnutého práva len tým, že pôvodné rozhodnutie bolo zrušené a že právne vzťahy medzi účastníkmi konania boli v novom rozhodnutí upravené inak.

Treba dodať, že táto procesná ochrana v podstate len doplňuje ochranu, ktorú týmto osobám priznáva hmotné právo…..

….Predmetom konania, ako už bolo uvedené vyššie, je žaloba žalobcu o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam (určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva), ktorej základom je tvrdenie žalobcu, že kúpna zmluva uzavretá medzi pôvodnými žalobcami a pôvodnou žalovanou o prevode vlastníctva dotknutých nehnuteľností, je neplatná v zmysle § 39 OZ. Keďže absolútna neplatnosť nastáva bez ďalšieho priamo zo zákona (na právny úkon sa hľadí, ako by nebol urobený), pôsobí od začiatku (ex tunc) voči každému a teda právne úkony postihnuté absolútnou neplatnosťou nemajú za následok vznik, zmenu alebo zánik práv alebo povinností, súd v konaní o určenie vlastníctva si musí túto otázku vyriešiť prejudiciálne, ak o nej už nebolo vydané rozhodnutie v inom konaní. Aj v tomto konaní zostáva preto naďalej aktuálne usmernenie najvyššieho súdu vyslovené v jeho zrušujúcom uznesení, podľa ktorého odvolací súd (prípadne súd prvého stupňa) je povinný skúmať platnosť kúpnej zmluvy zo 4. februára 2004 uzavretej medzi pôvodnými žalobcami a pôvodnou žalovanou z hľadiska ustanovenia § 22 ods. 2 OZ, ako aj z hľadiska, či sa jej uzavretie neprieči dobrým mravom (§ 39 OZ).

 

K uplatneniu princípu právnej istoty, ktorého súčasťou je aj dôvera subjektov práva v platné právo a k uplatneniu princípu ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere, treba uviesť, že ostatne uvedená zásada, okrem toho, že právo musí byť nadobudnuté v dobrej viere (odvolací súd sa vecou z tohto pohľadu vôbec nezaoberal), vychádza z toho, že právo bolo skutočne nadobudnuté a teda, že niekto sa stal jeho subjektom a preto spravidla nemôže byť tohto práva zbavený dodatočným odpadnutím (zrušením) právneho dôvodu, na ktorého základe sa stal prevodca (predchádzajúci prevodca) vlastníkom veci. Predpokladom uplatnenia tejto zásady a teda aj princípu právnej istoty je, že nadobúdateľ vec (nehnuteľnosť) nadobudol od skutočného vlastníka a nie od nevlastníka. Aj z tohto pohľadu je preto v danom prípade pre správne posúdenie veci určujúce zistenie, či pôvodná žalovaná nadobudla dotknuté nehnuteľnosti v rozpore, resp. bez rozporu s ustanovením § 39 OZ. Ak by totiž dotknutý právny úkon bol postihnutý absolútnou neplatnosťou, k prevodu vlastníckeho práva k dotknutým nehnuteľnostiam na pôvodnú žalovanú by nedošlo, keďže sa na takýto úkon hľadí, akoby nebol urobený. V zmysle zásady nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet (nikto nemôže na iného previesť viac práv než má sám) by bol rovnakou vadou postihnutý aj následný právny úkon urobený pôvodnou žalovanou (nepeňažný vklad dotknutých nehnuteľností do obchodnej spoločnosti LZ s.r.o.) a aj kúpna zmluva uzavretá medzi spoločnosťou LZ s.r.o. (konateľkou je pôvodná žalovaná) a žalovaným Ing. B.. Odvolací súd (súd prvého stupňa) sa preto mal v zmysle usmernenia vysloveného v zrušujúcom uznesení najvyššieho súdu prejudiciálne zaoberať otázkou (ne)platnosti kúpnej zmluvy zo 4. februára 2004.“

 

To znamená, že podľa citovaného názoru NS SR, ustanovenie § 243d ods. 2 O.s.p. (§ 456 CSP) nechráni osobu C voči subjektu pôvodného konania (osobe A) v prípade, pokiaľ už osoba B „nadobudla“ vlastníctvo k veci na základe absolútne neplatného právneho úkonu, na základe ktorej skutočnosti – práve v zmysle zásady nemo plus iuris – nemohla osoba B previesť vlastnícke právo ani na osobu C. Vzniká však otázka, či je vyššie citovaný výklad ustanovenia § 243d ods. 2 O.s.p. (§ 456 CSP) možné považovať za náležitý, a to tak s odkazom na nie jednotnú judikatúru v uvedenej otázke, avšak najmä z hľadiska rozumného očakávania subjektov, ktorým je daná právna norma § 243d ods. 2 O.s.p., resp. § 456 CSP, adresovaná.

 

Je možné uviesť, že analyzované rozhodnutie NS SR pri svojom riešení akoby vychádza z niektorých predchádzajúcich rozhodnutí Najvyššieho súdu Českej republiky (ďalej aj „NS ČR“), ktoré pri aplikácii § 243d ods. 2 O.s.p. rozlišovali dve situácie:

 

1. prvú, kedy súd prvej resp. druhej inštancie v základnom konaní právoplatným rozhodnutím vlastnícke právo osoby B len deklaroval (ako je tomu napríklad v konaniach o určení vlastníckeho práva); v takom prípade ochranu osoby C prostredníctvom aplikácie § 243d ods. 2 O.s.p. v novom rozhodnutí nepripúšťal, a to práve s poukazom na spomenuté nemo plus iuris;

2. druhú, kedy súd vlastnícke právo osoby B v základnom konaní právoplatným rozhodnutím priamo konštituoval (napr. v konaní o vyporiadanie podielového spoluvlastníctva); v takom prípade ochranu osoby C prostredníctvom aplikácie § 243d ods. 2 O.s.p. v novom rozhodnutí pripúšťal.²⁵

 

 

²⁵ Napríklad rozsudok NS ČR, sp. zn. 22 Cdo 3148/2005: „Z hlediska aplikace § 243d odst. 2 OSŘ je rozlišujícím kriteriem, zda je rozhodnutí, jež bylo v dovolacím řízení zrušeno a posléze nahrazeno novým opačným rozhodnutím, rozhodnutím konstitutivní či deklaratorní povahy.“ Na predmetné rozhodnutie poukázal NS ČR napríklad aj v rozhodnutí sp. zn. 28 Cdo 2661/2011, zo dňa 14.12.2011.

Na strane druhej však existujú i rozhodnutia, v ktorých jednak daná diferencia uskutočnená nie je, a ktoré zároveň nehovoria o akejsi „podriadenosti“ uvedeného procesného ustanovenia § 243d ods. 2 O.s.p. (§ 456 CSP) hmotnému právu (ktorá vyplýva z vyššie citovaného rozhodnutia NS SR), ale naopak uvádzajú, že právne vzťahy vyplývajúce zo zrušeného rozhodnutia sú od hmotnoprávneho posúdenia ich platnosti či neplatnosti nezávislé. Ako príklad možno citovať iné rozhodnutie NS SR, predmetom ktorého bolo určenie vlastníckeho práva k bytom:

„Podľa § 243d ods. 2 O.s.p. právne vzťahy niekoho iného než účastníka konania nemôžu byť novým rozhodnutím dotknuté. Záverom je potrebné zdôrazniť, že v prípade ak medzi tým došlo k prevodu vlastníckych práv k sporným bytom na tretie osoby (nájomcov), tak práva týchto osôb sú chránené, to znamená, že pri posudzovaní právnych vzťahov niekoho iného ako účastníkov konania sa naďalej vychádza z pôvodného (zrušeného) rozhodnutia a posúdenie platnosti alebo neplatnosti týchto vzťahov z hľadiska hmotného práva je na tomto novom rozhodnutí nezávislé. Tieto osoby nemôžu stratiť nadobudnuté práva a povinnosti len preto, že pôvodné rozhodnutie bolo zrušené a že právne vzťahy medzi účastníkmi boli v novom rozhodnutí upravené inak, inými slovami povedané ich vlastníctvo je nedotknuteľné.“²⁶

Rovnako napríklad NS ČR v osobitne publikovanom rozhodnutí dospel k záveru, „…že ustanovení § 243d odst. 2 OSŘ poskytuje třetím osobám ochranu pro případ nabytí věci od nevlastníka a že z tohoto důvodu nemůže být pro rozpor se zákonem podle § 39 ObčZ neplatná smlouva, kterou byla věc na třetí osobu převedena v době od právní moci rozhodnutí do jeho zrušení dovolacím soudem. Z toho vyplývá, že ochrana podle § 243d odst. 2 OSŘ nedopadá na případy neplatnosti takové smlouvy podle § 37, § 38 a § 39 ObčZ pro obcházení zákona nebo rozpor s dobrými mravy. Obcházení zákona nebo rozpor s dobrými mravy nelze tedy dovozovat ze skutečnosti, že věc byla třetí osobou nabyta od nevlastníka.“²⁷

 

Zároveň je podľa ďalších rozhodnutí českých súdov aplikácia § 243d ods. 2 O.s.p. možná vždy, pokiaľ nie je hmotným právom výslovne vylúčená:

„Závěru učiněnému obecnými soudy, že obecná ochrana práv třetích osob na základě citovaného ustanovení je možná, není-li výslovně hmotným právem vyloučena (např. § 22 odst. 1 zákona č. 403/1990 Sb. a § 3 odst. 2 zákona č. 92/1991 Sb.), nemůže Ústavní soud z hlediska ústavně právního ničeho vytknout.“²⁸

Bez ohľadu na súvisiace rozhodnutia je však potrebné zdôrazniť, že akákoľvek právna norma by mala byť vykladaná tak, ako je to rozumné a očakávané od bežného účastníka právnych vzťahov. Pokiaľ totiž osoba C bude považovať vlastníctvo osoby B k prevádzanej veci za preukázané zo zápisu v katastri nehnuteľností, pričom bude zároveň disponovať i osobitným právoplatným súdnym rozhodnutím odvolacieho súdu, je veľmi málo pravdepodobné, že pri bežnom prístupe bude daná osoba C rozlišovať a zaoberať sa tým, či súd vlastnícke právo osoby B len deklaroval, alebo priamo zakladal (konštituoval).

 

 

²⁶ Uznesenie NS SR, sp. zn. 2 Cdo 162/2010, zo dňa 29.09.2011.

²⁷ Rozsudok NS ČR, sp. zn. 22 Cdo 778/2005, zo dňa 10.10.2006, publikovaný pod R 55/2007.

²⁸ Rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky, sp. zn. II. ÚS 56/05, zo dňa 30.07.2009. Obdobne (najmä s dôrazom na veci reštitučné) pozri napríklad uznesenie Ústavného súdu Českej republiky, sp. zn. III. ÚS 531/03, zo dňa 13.05.2004, či uznesenie NS ČR, sp. zn. 28 Cdo 2853/2006, zo dňa 08.11.2006.

 

 

Zároveň je na tomto mieste potrebné zdôrazniť osobitný charakter sporov, v ktorých je riešené vlastnícke právo k veci:

„Kladiem pri tejto príležitosti zároveň legitímnu otázku povahy žaloby „o určenie vlastníckeho práva“. Výsledkom žaloby je záväznosť rozhodnutia o nej, ku dňu jeho vydania, v rozsahu nemnohých subjektov, ktorí sú účastníkmi konania. Ak to vezmeme potom z pojmového hľadiska, tak súd v podstate žiadne „vlastnícke právo neurčil“, mohol ho len s určitou pravdepodobnosťou „odhadnúť“, keďže nie je zrejmé, či na svete neexistuje iný subjekt práva s „lepším právom“ k majetkovej hodnote, vo vzťahu ku ktorej je vlastnícke právo určované, resp. dokonca či z iných skutkových dôvodov, ktoré napr. žalobca v žalobe opomenul tvrdiť, mu vlastnícke právo nakoniec naozaj neprináleží. Súd pritom neurobil nič iné, ako rozriešil spor (faktické a právne napätie prameniace z konfliktu legitímneho očakávania ochrany práva vlastniť majetok) nemnohých osôb ohľadom možnosti privlastňovania si určitej majetkovej hodnoty a dôsledkov z toho vyplývajúcich (§ 123 OZ).“²⁹

Autor citovaných slov, M. Maliar, síce uvádza opísanú relativitu len v súvislosti s konaniami o určenie vlastníckeho práva, vo svojej podstate však táto relativita platí pre akékoľvek konanie a z neho vyplývajúce súdne rozhodnutie, ktoré nadobúdanie vlastníckeho práva rieši, a to vrátane rozhodnutí, ktoré sú považované za rozhodnutia konštitutívnej povahy. Subjektom daného konania totiž vždy bude len určitý obmedzený okruh osôb. To znamená, že napríklad ani po ukončení konania o vysporiadanie podielového spoluvlastníctva nebude možné vylúčiť, že voči osobe, ktoré nadobudla vec na základe súdneho rozhodnutia vydaného v takom konaní do výlučného vlastníctva (čo sa považuje za rozhodnutie konštitutívnej povahy), nebude následne uplatnené vlastnícke právo zo strany celkom inej osoby, ktorá bude o sebe tvrdiť, že bezprávne prišla o svoje vlastníctvo k veci ešte pred tým, ako vec vôbec „vstúpila“ do následne vyporiadavaného spoluvlastníckeho režimu. Súd v konaní o vyporiadanie podielového spoluvlastníctva teda takisto vo svojej podstate len uvádza, kto z účastníkov bývalého spoluvlastníckeho vzťahu si môže odo dňa právoplatnosti rozhodnutia určitú majetkovú hodnotu prisvojovať.

Na základe uvedeného bude súd vlastnícke právo vo svojej podstate vždy len deklarovať. Prakticky vždy totiž pôjde o rozhodnutia, ktorých spochybnenie zo strany ktorejkoľvek tretej osoby uplatňujúcej si následne takisto vlastnícke právo k tej istej veci nebude možné vylúčiť. Jediným rozdielom pri rozhodnutiach „deklaratórneho“ a „konštitutívneho“ charakteru sa potom zdá byť moment, kedy dané právo určitého subjektu na prisvojovanie si určitej majetkovej entity vzniká, t.j. či už v dobe predchádzajúcej právoplatnosti súdneho rozhodnutia (napr. v konaniach o určení vlastníckeho práva), alebo až v deň právoplatnosti súdneho rozhodnutia (v prípade rozhodnutí nazývaných rozhodnutiami konštitutívneho charakteru). Uvedená diferencia medzi spomenutými dvoma kategóriami súdnych rozhodnutí, týkajúca sa časového momentu, od ktorého si je možné určeným subjektom prisvojovať si špecifikovanú majetkovú entitu, však podľa nášho názoru neodôvodňuje rozdielny postup pri aplikácii § 456 CSP.

 

 

²⁹ MALIAR, M.: Kauzálne a abstraktné modely prevodu vecných práv; Justičná revue, 62, 2010, č. 2, s. 213.

 

Spomenutá relativita súdnych rozhodnutí týkajúcich sa vlastníckeho práva, a to vrátane rozhodnutí, ktoré vlastnícke právo „konštituujú“, vyplýva v konečnom dôsledku priamo aj z aktuálnej a osobitne publikovanej judikatúry NS SR:

„Ak ten, vec ktorého bola dražená v rámci dobrovoľnej dražby, nebol jej vlastníkom, nestal sa vydražiteľ príklepom a zaplatením ceny dosiahnutej vydražením vlastníkom draženej veci, a to ani v prípade, že bol inak zachovaný postup podľa § 10 až 33 zákona č. 572/2002 Z.z. o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov.“³⁰

V nadväznosti na uvedené je možné takisto namietať voči akejsi nadradenosti hmotnoprávneho ustanovenia nad ustanovením procesnoprávnym, ktorá z analyzovaného rozhodnutia NS SR, sp. zn. 6 Cdo 107/2011, rovnako vyplýva. Právoplatné rozhodnutie súdu je totiž pre strany konania bez ďalšieho záväzným už v zmysle § 228 ods. 1 CSP (či predtým v zmysle § 159 ods. 2 O.s.p.). Ak túto záväznosť rozhodnutia pre osoby v ňom uvedené, ale aj pre osobu C, ktorá z daného rozhodnutia vychádza, popierame, dostávame ustanovenie § 456 CSP (či § 243d ods. 2 O.s.p.), ktoré danú záväznosť ešte viac umocňuje, de facto do akejsi iluzórnej roviny, v rámci ktorej vzniká pochybnosť o opodstatnenosti zaradenia predmetného ustanovenia do nášho právneho poriadku vôbec. Nehovoriac o tom, že relativizovanie významu procesnoprávnych noriem na úkor noriem hmotnoprávnych by mohlo veľmi negatívne ovplyvňovať i výklad a aplikáciu niektorých ďalších ustanovení Civilného sporového poriadku či ostatných procesných kódexov.³¹

Paradoxné zároveň je, že napríklad v konaniach o vylúčení majetku zo súpisu konkurznej podstaty, v ktorých sa veľmi často prejudiciálne posudzuje práve otázka vlastníckeho práva k príslušnému majetku³², sa aplikácia § 243d ods. 2 O.s.p. (§ 456 CSP) bez problémov pripúšťa. To znamená, tretia osoba, ktorá nadobudla majetok od žalobcu vystupujúceho v excindačnom spore v čase, kedy existovalo právoplatné rozhodnutie o vylúčení majetku zo súpisu, je podľa ustálenej judikatúry chránená bez ohľadu na následné rozhodnutie dovolacieho súdu, ktorým dôjde k zrušeniu skoršieho právoplatného rozhodnutia.³³ Daná ochrana tretej osoby, ktorá nadobudla vec pred rozhodnutím

 

 

³⁰ Uznesenie NS SR, sp. zn. 2 MCdo 20/2011, zo dňa 18.12.2012, publikované i v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod číslom 4/2014.

³¹ Za príklad je možné uviesť situáciu, kedy sa určitá osoba bude neúspešne domáhať vyslovenia neplatnosti právneho úkonu, nakoľko súd v právoplatnom rozsudku vyhodnotí ňou uvádzané dôvody neplatnosti ako neopodstatnené. Po niekoľkých rokoch od právoplatnosti súdneho rozsudku, ktorým bola žaloba tejto osoby zamietnutá, však daná osoba nájde skutočný dôvod neplatnosti daného právneho úkonu, ktorý pred tým súdom posudzovaný nebol. Podá preto žalobu opätovne. Aplikáciu ustanovenia § § 230 CSP (v zmysle ktorého len čo sa o veci rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova) bude pritom odmietať práve s odvolaním sa na prednosť noriem hmotného práva pred normami procesnoprávnymi…

³² Napríklad rozsudok NS SR, sp. zn. 5 Obo 90/2007, zo dňa 30.07.2008: „Osoba, ktorá podala žalobu o vylúčenie veci z konkurznej podstaty, musí preukázať nielen to, že vec nemala byť do súpisu zaradená, ale aj to, že právo vylučujúce zaradenie veci do podstaty náleží jej, t. j., že vec je v jeho vlastníctve, spoluvlastníctve alebo držbe.“

³³ Napríklad rozsudok NS ČR, sp. zn. 29 Cdo 998/2010, zo dňa 25.04.2012: „Jak přiléhavě namítá dovolatel a jak poznamenal Nejvyšší soud v usnesení ze dne 28. ledna 2010, sp. zn. 29 Cdo

V konečnom dôsledku je možné uviesť ešte jeden v bode 5 tohto príspevku už uvedený argument, ktorý je však takisto spôsobilý spochybniť v tomto bode analyzovaný právny názor NS SR ako bol uvedený v rozhodnutí sp. zn. 6 Cdo 107/2011. Je totiž otázne, do akej miery je možné vlastne namietať pri aplikácii (či neaplikácii) § 243d ods. 2 O.s.p. (§ 456 CSP) ono porušenie hmotného práva (na základe ktorého sa osoba B vlastníkom veci nestala), pokiaľ zákonodarca s účinnosťou odo dňa 01.01.1992 umožnil použitie tohto ustanovenia bez ohľadu na to, či tretej osobe bolo ono porušenie (zákona) známe alebo nie…³⁵

Možno teda zhrnúť, že uprednostňovanie „záverov“ implikovaných z hmotného práva (nemo plus iuris) pred výslovnou procesnoprávnou úpravou (v našom prípade pred ustanoveniami § 456 CSP, resp. § 243d ods. 2 O.s.p.) je sporné. Obzvlášť, pokiaľ takýto postup zasahuje do práv tretej osoby a je v rozpore s jej legitímnymi očakávaniami vyplývajúcimi z výslovného znenia príslušného procesného ustanovenia.

 

8. Nadväzujúce posúdenie zo strany Ústavného súdu Slovenskej republiky

 

NS SR teda v rozhodnutí sp. zn. 6 Cdo 107/2011 uviedol tri dôvody, pre ktoré sa rozhodol § 243d ods. 2 O.s.p. neaplikovať. Vyššie sme prezentovali argumenty poukazujúce na formalistický a arbitrárny výklad dovolacieho súdu (v prípade prvého dôvodu), na jeho nedostatočné odôvodnenie (v prípade druhého dôvodu), resp. na jeho značnú spornosť, a to z viacerých hľadísk (v prípade tretieho dôvodu).

Voči predmetnému rozhodnutiu NS SR bola následne podaná ústavná sťažnosť.

Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na uvedené závery, zo skutočností, ktoré sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, nevyplýva ani žiadna možnosť porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 dodatkového protokolu, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Za týchto okolností nemohlo dôjsť rozhodnutím najvyššieho súdu k porušeniu označených základných práv, preto ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia a sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.“³⁶

Je potrebné si byť vedomý toho, že Ústavný súd Slovenskej republiky nie je ďalším súdom v hierarchii všeobecného súdnictva, čo nejedenkrát v rámci svojej rozhodovacej činnosti i zdôraznil. Rovnako si je potrebné uvedomiť, že Ústavný súd Slovenskej republiky obmedzuje pole svojej pôsobnosti primárne len na tie rozhodnutia všeobecných súdov, ktorých závery sú zjavne neodôvodnené či arbitrárne. Vedomí si týchto kritérií ovplyvňujúcich jeho rozhodovaciu činnosť si však dovoľujeme tvrdiť, že spôsob, akým Najvyšší súd Slovenskej republiky pristúpil k posúdeniu možnosti aplikácie § 243d ods. 2 O.s.p., si zo strany Ústavného súdu Slovenskej republiky predsa len zaslúžil väčšiu pozornosť a kritickejší prístup. A to napriek tomu, že predmetom ústavnej sťažnosti bolo (len) zrušujúce rozhodnutie dovolacieho súdu (ktorého právny názor o nesprávnej aplikácii ustanovenia § 243d ods. 2 O.s.p. bol však v následnom priebehu konania právnym názorom záväzným – v zmysle druhej vety § 243d ods. 1 O.s.p.).

 

9. K aplikácii § 456 CSP v iných druhoch súdnych konaní

 

V predchádzajúcom texte sme upozornili na nedôvodnosť uprednostňovania hmotnoprávnych noriem pred normami procesnými (nemo plus iuris vs § 456 CSP). Zároveň z doterajšieho obsahu tohto príspevku vyplýva aj nebezpečenstvo paternalistickej ochrany štátu, v zmysle ktorého radšej „oberiem“ o vlastníctvo osobu C, ako by som pripustil zodpovednosť štátu za nesprávne právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu.

Považujeme však za nevyhnutné upozorniť na to, že tieto nami prezentované názory a navrhované spôsoby aplikácie § 456 CSP (k tomu pozri aj záverečný bod tohto príspevku) by nemali byť vykladané extenzívne. Dovolací súd totiž môže zrušiť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu nielen v konaní o určenie vlastníckeho práva, ale tiež v akomkoľvek inom konaní.

 

³⁶ Uznesenie Ústavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS 480/2012-12, zo dňa 08.11.2012.

V predchádzajúcich bodoch tohto príspevku sme sa vyslovili kriticky k prílišnému zužovaniu priestoru, v ktorom môže byť § 456 CSP aplikovaný. Ako však vyplýva z tohto bodu, vhodný nie je ani opačný extrém. Dôvodnosť aplikácie § 456 CSP je preto, podľa nášho názoru, náležité starostlivo zvážiť v situáciách, kedy hmotné právo obsahuje explicitnú úpravu (napr. spomenutý § 529 ods. 1 OZ), ktorá sa evidentne s použitím nami analyzovaného ustanovenia CSP dostáva do rozporu.

 

10. Záverom

 

Pre vylúčenie pochybností, z hľadiska nadobúdania vlastníckeho práva tento príspevok nemá za cieľ postaviť ustanovenie § 456 CSP na rovnakú úroveň, ako je tomu v prípade ustanovení § 486 OZ⁴⁰ či § 446 Obchodného zákonníka (ďalej aj „ObZ“)⁴¹, ktoré de lege zakladajú originalitu vlastníckeho práva nadobúdateľa, t.j. zakladajú nemožnosť spochybnenia vlastníckeho práva a teda i irelevantnosť zásady nemo plus iuris.

Je však na zvážení, či by práve na základe záväznosti právoplatného súdneho rozhodnutia, z ktorého vychádza následne aj tretia osoba nadobúdajúca vec ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu, prihliadnuc na očakávaný výklad § 456 CSP, nemala byť daná tretia osoba chránená vždy a za každých okolností voči tým osobám, ktoré boli subjektom daného súdneho konania (ako aj voči ich prípadným právnym nástupcom), v ktorom bolo ono (práve pre tieto subjekty) záväzné súdne rozhodnutie vydané. A to bez ohľadu na ono nemo plus iuris, t.j. bez ohľadu na to, či daná tretia osoba nadobúdala majetok od „skutočného“ vlastníka alebo nie. Samozrejme, takýto výklad by nebránil a nemohol brániť tomu, aby sa vlastníckeho práva k veci voči danej tretej osobe úspešne domáhal ten, kto subjektom príslušného konania (či právnym nástupcom strany) vôbec nebol.

 

 

³⁷ Pozri bod 3 tohto príspevku.

³⁸ Podľa § 529 ods. 1 OZ námietky proti pohľadávke, ktoré mohol dlžník uplatniť v čase postúpenia, mu zostávajú zachované i po postúpení pohľadávky.

³⁹ K tomu opäť pozri aj rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky, sp. zn. II. ÚS 56/05, zo dňa 30.07.2009, už citované v bode 7 tohto príspevku: „Závěru učiněnému obecnými soudy, že obecná ochrana práv třetích osob na základě citovaného ustanovení je možná, není-li výslovně hmotným právem vyloučena (např. § 22 odst. 1 zákona č. 403/1990 Sb. a § 3 odst. 2 zákona č. 92/1991 Sb.), nemůže Ústavní soud z hlediska ústavně právního ničeho vytknout.“

⁴⁰ V zmysle § 486 OZ kto dobromyseľne niečo nadobudol od nepravého dediča, ktorému bolo dedičstvo potvrdené, je chránený tak, ako keby to bol nadobudol od oprávneného dediča.

⁴¹ V zmysle § 446 ObZ kupujúci nadobúda vlastnícke právo aj v prípade, keď predávajúci nie je vlastníkom predávaného tovaru, ibaže v čase, keď kupujúci mal vlastnícke právo nadobudnúť, vedel, že predávajúci nie je vlastníkom a že nie je ani oprávnený s tovarom nakladať za účelom jeho predaja.

 

Tento postoj zastávame aj preto, že osoba žalobcu bude naďalej v pozícii, ktorá jej bude umožňovať kompenzáciu toho, o čo v dôsledku prevodu majetku ešte pred zrušujúcim rozhodnutím dovolacieho súdu (a chráneného postavenia osoby C ako jeho nadobúdateľa) prišla. Svoju pozornosť však bude musieť žalobca už zamerať nie na osobu C, ale iným smerom – k uplatneniu bezdôvodného obohatenia od subjektu, ktorý predmetný majetok po rozhodnutí odvolacieho súdu prevádzal, alebo prípadne (ak k vymoženiu bezdôvodného obohatenie nedôjde) aj k uplatneniu náhrady škody voči štátu (nakoľko je to práve nesprávne rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré vytvorilo možnosť na uskutočnenie úkonov rezultujúcich do situácie poškodzujúcej žalobcu).⁴²

Svojho dielu zodpovednosti by sa štát nemal v týchto prípadoch zriekať aj preto, že osoba C sa pri nehnuteľnostiach pochopiteľne spolieha aj na stav zapísaný v katastri nehnuteľností. Otázka (ne)hodnovernosti údajov uvedených v katastri nehnuteľností je hlavným menovateľom v prípadoch týkajúcich sa nejedného právneho inštitútu (napr. odstúpenie od zmluvy, relatívna neplatnosť zmluvy a pod.), pri ktorých je jednou stranou odkazované na zásadu nemo plus iuris a druhou stranou na dobrú vieru vychádzajúcu práve z údajov uvedených v katastri (v prípadoch analyzovaných týmto príspevkom pristupuje k údajom v katastri na podporu dobrej viery aj výrok právoplatného rozhodnutia odvolacieho súdu). Dokiaľ Katastrálny zákon bude v ustanovení § 70 ods. 1 uvádzať, že „údaje katastra sú hodnoverné, len ak sa nepreukáže opak“, bude relativita vlastníckeho práva akéhokoľvek subjektu, a s tým spojená právna neistota, pretrvávať naďalej. V konečnom dôsledku nás o tom presvedčuje aj aktuálny nález ÚS SR, sp. zn. I. ÚS 549/2015, zo dňa 16. marca 2016, ktorý sme spomenuli v úvode tohto príspevku.⁴³

 

 

⁴² Problematika konkurencie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia voči povinnému subjektu a nároku na náhradu škody voči štátu je samostatnou témou, ktorá by si zaslúžila osobitný príspevok. Aj na tomto mieste však môžeme odkázať na prevažujúcu judikatúru, podľa ktorej by poškodený žalobca mal prednostne uplatňovať nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, a až v prípade, ak sa ukáže jeho nárok ako nevymožiteľný, je možné uplatniť nárok na náhradu škody voči štátu. K tomu viď napr. uznesenie ÚS SR, sp. zn. III. ÚS 361/09, zo dňa 26.11.2009, nález ÚS SR, sp. zn. II. ÚS 165/2012, zo dňa 13.02.2013, uznesenie ÚS SR, sp. zn. II. ÚS 17/2013, zo dňa 16.01.2013 alebo rozsudok NS SR, sp. zn. 1 MCdo 8/2007, zo dňa 30.04.2009, uverejnený aj v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 6/2010 pod číslom 50. Z českej judikatúry pozri napr. rozsudok NS ČR, sp. zn.​ 25 Cdo 4388/2008, zo dňa 22.06.2011, osobitne publikovaný pod R 9/2012.

⁴³ Z nálezu ÚS SR, sp. zn. I. ÚS 549/2015, zo dňa 16. marca 2016: „Ústavný súd z hľadiska poskytnutia ústavnoprávnej ochrany musí tak postaviť na rovnakú úroveň vlastnícke právo pôvodného vlastníka a nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti novým nadobúdateľom na základe jeho dobrej viery. Tým sa dostávajú do vzájomnej kolízie obidve ústavné hodnoty – princíp ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa (princíp dobrej viery, dôvery v akty štátu a právnej istoty v demokratickom právnom štáte) a princíp ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka (princíp nemo plus iuris ad alium transfere potest quam ipse habet, t. j. nikto nemôže previesť na iného viac práv, než koľko sám má). Pokiaľ však nemožno zachovať maximum z obidvoch základných práv (čo platí aj pre tento prípad), treba prihliadnuť na princíp všeobecnej spravodlivosti, keď je nutné zvažovať všeobecné súvislosti tohto typu kolízie základných práv, ako aj individuálne okolnosti konkrétneho rozhodovaného prípadu.“