O precedenčnej záväznosti súdneho rozhodnutia (aj podľa Civilného sporového poriadku)

Autor: Mgr. Peter Toth-Vaňo

 

 

Príspevok voľne nadväzuje na problematiku záväznosti súdneho rozhodnutia, začatú autorom v predchádzajúcom článku. V tomto prípade sa autor zaoberá precedenčnou záväznosťou súdnych rozhodnutí. Poukazuje na striktnosť uplatňovania tejto zásady v právnej kultúre common law a následne sa zaoberá otázkou, či je dnes v našich podmienkach možné hovoriť o existencii tohto druhu záväznosti súdnych rozhodnutí. Podstatná časť príspevku je venovaná súvisiacej úprave v Civilnom sporovom poriadku. Autor aj v nadväznosti na danú úpravu zdôrazňuje faktory, ktoré musia byť splnené, aby mohol tento druh záväznosti v praxi korektne fungovať a upozorňuje na nebezpečenstvo prílišnej „automatizácie“ pri výkone súdnej moci, ktoré so sebou precedenčná záväznosť súdnych rozhodnutí prináša.

 

1. Úvod

 

Analýzou precedenčnej záväznosti súdneho rozhodnutia týmto nadväzujeme na príspevok uverejnený v predchádzajúcom článku, ktorého predmetom bola subjektívna záväznosť právoplatného rozhodnutia a záväznosť kasačného charakteru.

Z nášho pohľadu je práve inštitút precedenčnej záväznosti súdneho rozhodnutia tým, ktorý si v dôsledku zmien, ku ktorým dôjde od 1. júla 2016, zaslúži osobitný, samostatný, príspevok…

 

2. Precedenčná záväznosť súdnych rozhodnutí v právnej kultúre common law

 

Miera precedenčnej záväznosti súdneho rozhodnutia najvyššej súdnej autority v tej ktorej právnej kultúre je vo vertikálnej rovine nepriamo úmerná možnosti inštančne nižších súdov odchýliť sa od právnych názorov obsiahnutých v rozhodnutiach súdov vyšších (od záväznej časti rozhodnutia vyšších súdov, t.j. od ratio decidendi), týkajúcich sa iných účastníkov. V rovine horizontálnej ide v prípade precedenčnej záväznosti takisto o nepriamu úmeru, tentokrát však s možnosťou toho istého súdu odchýliť sa od svojho predchádzajúceho právneho názoru predtým vysloveného v inej obdobnej veci. Jednoducho povedané, čím väčšia sila precedentu, tým menšia možnosť odklonu. Práve táto „vlastnosť“ súdnych rozhodnutí je z hľadiska všeobecného povedomia asi najznámejším prvkom odlišujúcim právnu kultúru common law od kontinentálnej právnej kultúry.¹

 

 

¹ OPETT, L.: K pojmovým východiskám sudcovskej tvorby práva; Justičná revue, 65, 2013, č. 11, s. 1385: „V hrubých črtách možno povedať, že všeobecne prijímanou tézou v právnej vede (osobitne v právnej komparatistike) je tvrdenie, podľa ktorého právne systémy krajín písaného kontinentálneho práva charakterizuje zákonné právo a sudcovské právo je definičným znakom anglo-amerického právneho systému s tradíciou nepísaného práva.“

 

Za pozornosť azda stojí nasledujúci príklad, ktorý, hoc ešte z 19. storočia a veľmi zjednodušene, dokumentuje silu precedenčnej záväznosti v britskej právnej kultúre.

V prípade R. v. Millis bolo riešené, či je prítomnosť kňaza s potrebnými episkopálnymi sväteniami podstatnou pre uzatvorenie platného manželstva v Anglicku a Írsku. Írsky apelačný súd (Irish Appellate Court) bol v prejednávanom prípade proti tomu, aby manželstvo, pri ktorého uzatváraní daná podmienka splnená nebola, bolo uznané za platné. Snemovňa Lordov (House of Lords) toto rozhodnutie v roku 1844 následne potvrdila,² avšak z dôvodu rovnomerného rozdelenia hlasov len na základe princípu praesumitur pro negante (pri tomto princípe platí domnienka, že pravdu má popierajúci, t.j. nie ten, ktorý sa odvoláva). O sedemnásť rokov neskôr sa dostal pred súd prípad Beamishovcov.³ Išlo o situáciu, kedy priamo osoba uzatvárajúca manželstvo (na strane jedného zo snúbencov) mala potrebné cirkevné svätenia. Snemovňa Lordov však uzatvorila, že právny názor v predtým riešenom prípade R. v. Millis nie je dôvod neaplikovať, a to z dôvodu, že potrebné episkopálne hodnosti musí mať oddávajúci kňaz a nie osoba uzatvárajúca manželstvo.

Čo však bolo na danom prípade najzaujímavejšie a čo, hoci veľmi zjednodušene, historicky dokumentuje prísnosť uplatňovania tohto druhu záväznosti v anglickej právnej kultúre, bol pohľad jedného zo sudcov, Lorda Campbella. Išlo o osobu, ktorá nesúhlasila so záverom o neplatnosti manželstva v prípade R. v. Millis. V súvislosti s rozhodovaním prípadu Beamish v. Beamish však uviedla⁴:

„Pokiaľ by to bolo na mne, požiadal by som o znovuposúdenie pravidla stanoveného v prípade Millis, obzvlášť, pokiaľ sudcovia, ktorí daný prípad riešili, sa následne sťažovali na potrebu rýchleho vyslovenia názoru bez primeraného času na uváženie a sudcovia Snemovne Lordov, ktorí argumentáciu daných sudcov brali do úvahy pri posudzovaní otázky, či rozhodnutie súdu nižšej inštancie má byť zmenené, k zmene nepristúpili, keďže boli ich hlasy rovnomerne rozdelené. Z uvedeného vyplýva, že rozhodnutie, ktoré posúdilo uzavretie manželstva muža a ženy Presbyteriánskym pátrom, ktorí obaja mali dané náboženské presvedčenie, ktorí obaja verili v zákonnosť a platnosť svojho manželstva, ktorí spolu žili ako manžel a manželka, a ktorí takto žijúc splodili i deti, bolo vyhlásené za nulitné len na základe technického pravidla Snemovne Lordov, podľa zásady praesumitur pro negante.

Je však mojou povinnosťou povedať, že Vaše ctihodnosti sú týmto rozhodnutím viazané tak isto ako v prípade, pokiaľ by bolo prijaté jednohlasne (nemine dissentiente), a že pravidlo práva, ktoré bolo Snemovňou stanovené a je podkladom a základom pre Vaše rozhodnutie, musí byť vzaté v úvahu, a to dokiaľ dané právo nezmení zákon Parlamentu, odsúhlasený Dolnou snemovňou a Korunou, ako aj Vašimi ctihodnosťami. V prípade, ak by Vaše ctihodnosti neboli považovali toto právo, ustanovené ako ratio decidendi, za záväzné na všetkých podriadených tribunáloch, na všetkých zvyšných kráľovských inštitúciách, ak by ho neboli považovali za rovnako záväzné, by si Snemovňa prisvojila právo upravovať zákon a vykonávať legislatívnu činnosť na základe svojej samostatnej oddelenej právomoci.“⁵

 

 

² (1844) 10 Cl. & F. 534.

³ (1861) 9 HLC 274.

⁴ CROSS, R., HARRIS, J.W.: Precedent in English Law. 4th Edition: Clarendon Press, 2004 (reprinted), s. 8.

⁵ Za najviac citované v súvislosti s ustanovením pravidla, na základe ktorého bola House of Lords viazaná i svojimi vlastnými predchádzajúcimi rozhodnutiami v obdobných veciach, je pritom

K tomu je možné poukázať i na slová iného britského sudcu, Lorda Reida, v inej prejednávanej veci:

„Pred ustálením, že rozhodnutie má byť prehlasované (prekonané), je potrebné byť presvedčený nielen o tom, že ratio decidendi je zlé (nesprávne), ale že neexistuje ani žiadny iný podklad, na základe ktorého môže byť predchádzajúce rozhodnutie podporené.“⁶

Až v roku 1966 House of Lords⁷ výslovne pristúpila k zmene dovtedajšej neudržateľnej praxe, na základe ktorej bola dovtedy i ona samotná viazaná svojimi vlastnými predchádzajúcimi rozhodnutiami. V roku 1966 bol totiž prijatý tzv. Practice Statement, v ktorom bolo okrem iného uvedené nasledovné:

„Ich Lordstvo považuje nasledovanie precedentu za nevyhnutný základ, na ktorom stojí rozhodovanie o tom, čo je právo a čo je jeho aplikácia v individuálnych prípadoch. Takýto postup poskytuje aspoň určitý stupeň istoty, na ktorú sa môžu jednotlivci spoľahnúť, keď si vybavujú svoje záležitosti a rovnako je základom pre usporiadanú zmenu právnych pravidiel.

Ich Lordstvo napriek tomu uznáva, že príliš rigidné pridržiavanie sa precedentu môže viesť v jednotlivom prípade k nespravodlivosti a taktiež môže neprimerane obmedziť riadny vývoj práva. Preto navrhujú zmeniť súčasnú prax tak, že ak sa ukáže ako správne, bude možné odkloniť sa od predchádzajúceho rozhodnutia aj napriek tomu, že Snemovňa považuje svoje predchádzajúce rozhodnutia za normatívne záväzné…

…Toto oznámenie nebolo vydané s úmyslom ovplyvniť nasledovanie precedentov na iných súdoch ako je táto Snemovňa.“⁸

 

 

3. Precedenčná záväznosť súdnych rozhodnutí u nás v období účinnosti Občianskeho súdneho poriadku

 

V našich podmienkach v období účinnosti Občianskeho súdneho poriadku o precedenčnej záväznosti súdnych rozhodnutí v pravom slova zmysle hovoriť

nemôžeme. V Slovenskej republike sú podľa článku 125 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky všeobecne záväzné primárne rozhodnutia vydané v zmysle jej článku 125 ods. 1, 2 a 5 (rozhodnutia „o súlade“ či o pozastavení účinnosti napadnutých právnych predpisov).⁹ To znamená, napríklad výklad uvedený v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „Ústavný súd SR“ alebo „ÚS SR“) vydanom na základe ústavnej sťažnosti fyzických osôb alebo právnických osôb, ktoré namietali porušenie svojich základných práv alebo slobôd (to znamená na základe ústavnej sťažnosti podanej v zmysle článku 127 Ústavy Slovenskej republiky), za záväzný pre iné konania prebiehajúce na všeobecných súdoch považovať nie je možné, t.j. všeobecný súd konajúci v inej veci je oprávnený prikloniť sa k inému právnemu považované ešte iné konanie – London Tramways v. London County Council [1898] AC 375 – k tomu pozri CROSS, R., HARRIS, J.W.: Precedent in English Law. 4th Edition: Clarendon Press, 2004 (reprinted), s. 102 a nasl. názoru (samozrejme s tým, že by mal uviesť dôvody, pre ktoré sa s právnym názorom Ústavného súdu Slovenskej republiky nestotožnil).

 

⁶ Ross-Smith v. Ross-Smith [1963] AC at 294.

⁷ Dnes už je nástupcom Snemovne Lordov britský Najvyšší súd.

⁸ Practice Statement [1966] 3 All ER 77, v pôvodnom jazyku uvedené aj napr. v CROSS, R., HARRIS, J.W.: Precedent in English Law. 4th Edition: Clarendon Press, 2004 (reprinted), s. 104; slovenský preklad pozri napríklad v diele KÁČER, M.: Prečo zotrvať pri rozhodnutom. Teória záväznosti precedentu. Praha: Leges, 2013, s. 78.

⁹ K tomu pozri aj § 38 ods. 4 či § 41 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov.

 

 

Napríklad súčasná predsedníčka Ústavného súdu SR I. Macejková vo svojej kompilácii¹⁰ len uvádza, že „precedenčná zásada stare decisis neznamená absolútnu nezmeniteľnosť právnych viet, resp. absolútnu nezmeniteľnosť právneho názoru v nich vyjadreného, je možné sa od nich odchýliť, avšak orgán aplikácie práva musí jasne, racionálne a úplne presvedčivo vysvetliť, prečo jeho odlišný výklad viac zodpovedá Ústave SR, resp. vysvetliť, na akých opodstatnených dôvodoch je jeho odlišný právny názor založený.“¹¹

V tomto smere na odlišné chápanie záväznosti precedenčného charakteru v porovnaní so záväznosťou kasačnou poukázal vo svojom uznesení¹² i Krajský súd v Banskej Bystrici, keď uviedol:

„Právna teória i súdna prax rozoznávajú dva základné typy záväznosti rozhodnutí najvyššieho súdu a to záväznosť kasačnú (inštančnú, t.j. v tej istej veci) a záväznosť precedenčnú (judikatórnu); kým v prípade tzv. kasačnej záväznosti je súd nižšieho stupňa vždy povinný pri nezmenených skutkových a právnych okolnostiach veci bezvýhradne akceptovať právny názor najvyššieho súdu vyjadrený v zrušujúcom rozhodnutí, v prípade tzv. precedenčnej záväznosti existuje možnosť, aby všeobecný súd rôzneho stupňa (ne)reflektoval právne závery najvyššieho súdu tým, že v dobrej viere predostrie konkurujúce úvahy a začne s konkrétnym rozhodnutím najvyššieho súdu zmysluplný právny dialóg…““¹³

O precedenčnej záväznosti nemôžeme hovoriť ani v prípade tých rozhodnutí či stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „Najvyšší súd SR“ alebo „NS SR“), ktoré sú v zmysle § 22 ods. 1 zákona číslo 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení uverejňované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky.¹⁴ Tak v prípade stanoviska pléna Najvyššieho súdu SR, ako aj v prípade stanoviska

 

 

¹⁰ MACEJKOVÁ, I.: K vybraným aspektom ústavnoprávnej úpravy ochrany ústavnosti Ústavným súdom Slovenskej republiky. Dostupné na: http://portal.concourt.sk/download/attachments/11699004/Macejkova_KonferenciaBA_K_vybranym_aspektom.pdf

¹¹ Je pritom na tomto mieste vhodné upozorniť na rozdielnu mieru záväznosti nálezov Ústavného súdu u nás a v Českej republike. V Českej republike je totiž právny názor uvedený v náleze tamojšieho Ústavného súdu v zásade záväzný pre všeobecný súd konajúci aj v inej veci, čo vyplýva z článku 89 odst. 2 Ústavy Českej republiky, v zmysle ktorého vykonateľné rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky sú záväzné pre všetky orgány i osoby. K tomu pozri aj napríklad nález Ústavného súdu Českej republiky zo dňa 13.11.2007, sp. zn. IV. ÚS 301/05, v zmysle ktorého „Ústavní soud dedukoval z čl. 89 odst. 2 Ústavy nepostradatelný princip, dle něhož ústavněprávní výklady vyslovené v nálezech Ústavního soudu jsou pro obecné soudy zpravidla závazné“.

¹² Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 14.05.2014, sp. zn. 17Co/410/2014.

¹³ Na rozlišovanie záväznosti súdneho rozhodnutia v individuálnej kauze od záväznosti precedenčného charakteru upozorňuje aj T. Ľalík, ktorý konštatuje, že kasačná záväznosť rozhodnutia sa týka výlučne konkrétneho prípadu. Ďalej uvádza: „Táto záväznosť je prísnejšia ako precedens de facto, ale na druhej strane viaže len následne konajúci súd, teda na rozdiel od precedensu nie je všeobecná.“ K tomu pozri ĽALÍK, T.: O sudcovskej tvorbe práva; Justičná revue, 66, 2014, č. 1, s. 17.

¹⁴ Na tomto mieste hodno poznamenať, že v súčasnosti sa už takáto tvorba výberu určitých „privilegovaných“ rozhodnutí zo strany súdov nevníma len pozitívne. Pozri napr. BOBEK, M.: Úvahy o uveřejňování soudních rozhodnutí; Právní rozhledy, 18, 2010, č. 11, s. 398 alebo KŰHN, Z. – BAŇOUCH, H.: O publikaci a citaci judikatury aneb proč je někdy judikatura jako císařovy nové šaty; Právní rozhledy, 13, 2005, č. 13, s. 490.

„Povinnosť vychádzať z prijatej judikatúry (ako aj stanoviska) je potrebné vnímať ako povinnosť sudcu presvedčivo a vyčerpávajúco odôvodniť odlišnú aplikáciu práva, aká je v prijatej judikatúre alebo stanovisku.“¹⁵

Napriek tomu, že Najvyšší súd SR v jednom zo svojich rozhodnutí uviedol, že osobitne publikované stanoviská by mali byť súdmi nižších stupňov „akceptované“, ¹⁶ dá sa povedať, že v uvedenej otázke panuje v zásade zhoda – súd rozhodujúci obdobnú vec nie je povinný právny názor, hoc i súdu vyššej inštancie, prezentovaný v konaní týkajúcom sa iných účastníkov, nasledovať. Mal by však samozrejme zdôvodniť, prečo sa rozhodol odchýliť od daného právneho názoru, a to najmä vtedy, keď bol tento právny názor uvedený v rozhodnutí osobitne publikovanom či v rozhodnutí, na ktoré výslovne poukazuje jeden z účastníkov konania.

 

4. Precedenčná záväznosť súdnych rozhodnutí v Civilnom sporovom poriadku

 

S účinnosťou od 1. júla 2016 nadobudne účinnosť Civilný sporový poriadok. Aplikácia jeho ustanovení môže vyššie opísaný náhľad na záväznosť súdnych rozhodnutí precedenčného charakteru v slovenských podmienkach zmeniť.

 

Princíp právnej istoty versus spravodlivé riešenie prejednávanej veci

 

Zásadná zmena pohľadu na záväznosť súdneho rozhodnutia z hľadiska precedenčného vyplýva z článku II CSP¹⁷ v nasledovnom znení:

1. Ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty.

2. Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takejto ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.

3. Ak sa spor na základe prihliadnutia na prípadné skutkové a právne osobitosti prípadu rozhodne inak, každý má právo na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu.

Z daného znenia je na prvý pohľad zrejmé, že z hľadiska legislatívnej úpravy sa výrazne dostáva do popredia princíp právnej istoty, a to, ako sa zdá, dokonca i na

 

 

¹⁵ MAJERSKÝ, R.: Zjednocovanie rozhodovacej činnosti súdov v Slovenskej republike; Justičná revue, 59, 2007, č. 12, s. 1596. Obdobne napr. PIPA, M.: Judikatúra a stanoviská Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. In: Hamuľák,O. (ed.): Fenomén judikatury v právu. Sborník z konference Olomoucké debaty mladých právníků 2009. Praha: Leges, 2010, s. 72.

¹⁶ Rozsudok NS SR, sp. zn. 1 Cdo 185/2006, ktorý bol i osobitne uverejnený v časopise Zo súdnej praxe pod číslom 41/2013. Precedenčnú záväznosť spomína vo svojom odlišnom stanovisku k uzneseniu Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 395/2014, zo dňa 09.07.2014,¹⁶ i sudca tohto súdu M. Ľalík.

¹⁷ K uvedenému článku Civilného sporového poriadku sa už vyjadrovali aj iní autori – k tomu pozri napríklad JAKUBÁČ, R.: Úvahy o návrhu Civilného sporového poriadku; Justičná revue, 67, 2015, č. 4, s. 467-468.

Možno povedať, že pokiaľ normotvorca chápe v Civilnom sporovom poriadku pojem právna istota ako legitímne očakávanie rozhodnutia, ktoré bude vydané v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, tak ide ďalej ako napríklad Ústavný súd SR. Ten totiž napríklad v náleze zo dňa 01.07.2014, sp. zn. 61 ÚS 51/2014, k pojmu právna istota uviedol:

„Právna istota, spolu s požiadavkou ochrany legitímnych očakávaní, principiálne neznamená právo účastníka konania na rovnaké právne posúdenie jeho veci. Nesporne však znamená právo na vysvetlenie dôvodov, pre ktoré sa konajúci orgán verejnej moci od stabilného, doteraz zastávaného právneho názoru odchyľuje.“²⁰

Domnienka, že Civilný sporový poriadok u nás zakladá precedenčnú záväznosť súdnych rozhodnutí najvyšších súdnych autorít²¹ sa zdá o to dôvodnejšou, že o „odklone“ od ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít hovorí výslovne článok II ods. 3 CSP len v prípade skutkových a právnych osobitostí prípadu.²² To znamená, ak sú právne a skutkové okolnosti prípadu obdobné, mal by súd nižšej inštancie – s ohľadom na znenie článku II CSP – jednoznačne nasledovať doterajšiu ustálenú judikatúru.²³ Pokiaľ pritom majú základné princípy

 

 

¹⁸ K tomu porovnaj i staršie odborné komentáre, napr. VALKO, E. – VOZÁR, J.: K niektorým problémom predvídateľnosti rozhodovania súdov; Justičná revue, 52, 2000, č. 5, s. 561: „Stav právnej istoty a predvídateľnosti rozhodnutia, ktoré je založené na právnych argumentoch, sú prvým predpokladom návratu dôvery v právo.“ Opačne STELMACH, J.: Může být právní interpretace zárukou právní jistoty? In: Gerloch, A. – Tryzna, J – Wintr, J. (eds): Metodologie interpretace práva a právní jistota. Plzeň: Aleš Čeněk, 2012, s. 142: „…upřednostnění jedné z těchto dvou hodnot (tedy právní jistoty anebo spravedlnosti) nemá podle mého soudu žádný smysl. Obdobně je tomu i v případě jiných stěžejních hodnot (svoboda, účinnost a efektivita). Vytváření nových „formulí“, byť to může být samozřejmě nesmírně lákavé, je neracionální. Jsem totiž přesvědčen o tom, že záruky zachování standardů právního státu jsou obsažené nejenom ve formálně pojímané právní jistotě, nýbrž rovněž v mnoha jiných hodnotách, jež právní systém (právní řád) musí uskutečňovat.“

¹⁹ Dominancia princípu právnej istoty v prijatých kódexoch je celkom zrejmá aj z podmienok prípustnosti dovolania generálneho prokurátora – k tomu pozri § 458 ods. 2 CSP. Obdobne § 78 ods. 2 Civilného mimosporového poriadku.

²⁰ K tomu pozri napríklad aj nález ÚS SR, zo dňa 09.07.2009, sp. zn. I. ÚS 28/09, uverejnený aj v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 52/2009: „K porušeniu princípu predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, a tým aj k porušeniu zásady právnej istoty dôjde v prípade, ak Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodne odlišným spôsobom, ako v prípade skutkovo i právne obdobnej veci bez toho, aby sa v odôvodnení svojho rozhodnutia na základe dostatočne precíznych argumentov vysporiadal s otázkou, prečo bola v danej veci sťažovateľkinmu právu poskytnutá odlišná ochrana, ako v jej iných obdobných konaniach.“

²¹ Pod pojmom „najvyššia súdna autorita“ M. Števček rozumie Najvyšší súd SR, Ústavný súd SR, Súdny dvor EÚ a Európsky súd pre ľudské práva. K tomu pozri ŠTEVČEK, M.: Princípy a východiská nových kódexov civilného procesu. O dogmách, paradigmách a trochu o právnej filozofii; Bulletin slovenskej advokácie, 20, 2014, č. 12, s. 21.

²² Pre porovnanie možno uviesť, že napríklad Nový Občiansky zákonník v Českej republike neobmedzuje možnosť odlišného právneho názoru len na skutkové a právne osobitosti. K tomu pozri jeho § 13: „Každý, kdo se domáhá právní ochrany, může důvodně očekávat, že jeho právní případ bude rozhodnut obdobně jako jiný právní případ, který již byl rozhodnut a který se s jeho právním případem shoduje v podstatných znacích; byl-li právní případ rozhodnut jinak, má každý, kdo se domáhá právní ochrany, právo na přesvědčivé vysvětlení důvodu této odchylky.“

²³ Obdobný právny názor vyplýva i z článku JAKUBÁČ, R.: Úvahy o návrhu Civilného sporového poriadku; Justičná revue, 67, 2015, č. 4. s. 468: „Slovo „prípadné“ v článku 2 ods. 3 základných princípov je nevhodné a nadbytočné, keď dôvodom na odklon od ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít by mali byť práve skutkové a právne osobitosti.“ Opačne KOTRECOVÁ, A.: AD: „K návrhu (a o návrhu) pripravovaného Civilného sporového poriadku“; Justičná revue, 67, 2015, 6-7, s. 833-834.

 

Možnosť zmeny a zjednocovanie rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu SR

 

To, čo sa má považovať za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu (resp. ustálenú judikatúru), výstižne pomenoval v jednom zo svojich rozhodnutí práve samotný Najvyšší súd SR, keď uviedol, že „až pokiaľ určitý právny názor bol opakovane potvrdený najvyšším súdom, ide skutočne o ustálenú judikatúru, teda o názor najvyššieho súdu, nie iba o názor jedného senátu.“: ²⁸

Zmena tejto judikatúry je podľa Civilného sporového poriadku možná len prostredníctvom sedemčlenného veľkého senátu (§ 48). Tento veľký senát však podľa CSP nerieši len zmenu ustálenej judikatúry, ale aj zjednocovanie rozdielnych právnych názorov trojčlenných dovolacích senátov.²⁹ Nespornou výhodou v porovnaní so stavom pred 1. júlom 2016 je, že podmienkou prijatia takéhoto „zjednocujúceho stanoviska“ už nie je, aby najprv došlo k nejednotnosti

 

²⁴ Citované zo všeobecnej časti dôvodovej správy k Civilnému sporovému poriadku, s. 3.

²⁵ V zmysle § 220 ods. 3 CSP ak sa súd odkloní od ustálenej rozhodovacej praxe, odôvodnenie rozsudku obsahuje aj dôkladné odôvodnenie tohto odklonu.

²⁶ Názor, že možnosť rozdielneho rozhodnutia vo veci len v prípade existencie osobitostí v právnych a skutkových okolnostiach prejednávanej veci zasahuje do nezávislosti sudcu konajúceho následne v obdobnej veci, sme v záujme prispieť k zmene navrhovaných ustanovení Civilného sporového poriadku uviedli v príspevku TOTH-VAŇO, P.: K návrhu (a o návrhu) pripravovaného Civilného sporového poriadku; Justičná revue, 66, 2014, č. 10, s. 1271. S prihliadnutím na nález Ústavného súdu SR citovaný v nasledujúcej poznámke pod čiarou tento názor čiastočne korigujeme.

²⁷ K tomu primerane pozri z nálezu ÚS SR, sp. zn. II. ÚS 433/2011, zo dňa 11.07.2012: „Keby sa nezávislosť chápala tak, že sudca môže rozhodnúť hocijako, viedlo by to k svojvôli, pretože v takom prípade by sudca sám tvoril právo podľa svojich predstáv a vystupoval by ako zákonodarca. V právnom štáte to nemožno takto vysvetľovať. Tomu nasvedčuje aj samotný text čl. 144 ústavy, v zmysle ktorého sudca musí rozhodovať v súlade so zákonom. Ak musí sudca rozhodovať v súlade so zákonom, potom je povinný rešpektovať aj zákonom stanovené hranice pre jeho rozhodovanie. …​ Princíp nezávislosti sudcov vyjadrený v čl. 144 ods. 1 ústavy je len jedným z ústavných princípov, ktorý nemožno chápať absolútne a izolovane od iných ústavných princípov, predovšetkým všeobecných ústavných princípov právneho štátu ako sú zákaz svojvôle, princíp právnej istoty a princíp viazanosti orgánov verejnej moci (vrátane súdov) právom (princíp legality).“

²⁸ Rozsudok NS SR, sp. zn. 1 Obdo 38/2014, zo dňa 30.09.2014.

²⁹ V zmysle § 48 ods. 1 CSP ak senát najvyššieho súdu pri svojom rozhodovaní dospeje k právnemu názoru, ktorý je odlišný od právneho názoru, ktorý už bol vyjadrený v rozhodnutí iného senátu najvyššieho súdu, postúpi vec na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu. V uznesení o postúpení veci odôvodní svoj odlišný právny názor.

Právny názor, vyjadrený v rozhodnutí sedemčlenného veľkého senátu je v zmysle § 48 ods. 3 CSP pre senáty najvyššieho súdu záväzný. To znamená, obyčajný trojčlenný senát Najvyššieho súdu SR bude povinný právny názor veľkého senátu rešpektovať a nasledovať ho, ibaže bude vec znovu predložená veľkému senátu (hoc už samozrejme v inom zložení).

 

Ustanovenie § 421 ods. 1 Civilného sporového poriadku

 

Prípadný záver o konštituovaní precedenčnej záväznosti súdnych rozhodnutí od 1. júla 2016 je možné odôvodniť i podmienkami prípustnosti dovolania, ako sú uvedené v § 421 ods. 1 CSP.

V zmysle § 421 ods. 1 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,

1. pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

2. ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, alebo
3. je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

 

Jednoducho povedané, ak sa odvolací súd odchýli od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, alebo ak rozhodoval o právnej otázke doteraz v praxi dovolacieho súdu neposudzovanej, či ak rozhodoval o právnej otázke posudzovanej doteraz v praxi dovolacieho súdu rozdielne, je (okrem výnimočných situácii) dovolanie prípustné voči takému rozhodnutiu odvolacieho súdu automaticky.

 

 

³⁰ K tomu pozri § 22 ods. 1 písm. b) zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení. Uvedená skutočnosť pritom bola i v poslednom období predmetom kritiky. Pozri napríklad ĽALÍK, T.: O sudcovskej tvorbe práva; Justičná revue, 66, 2014, č. 1, s. 14. Obdobne aj MAJERSKÝ, R.: Zjednocovanie rozhodovacej činnosti súdov v Slovenskej republike; Justičná revue, 59, 2007, č. 12, s. 1593.

³¹ K tomu pozri napríklad uznesenie NS SR, sp. zn. 3 Cdo 16/2007, uverejnené aj v časopise Zo súdnej praxe č. 4/2013 pod číslom 30: „Zákonným sudcom je sudca, ktorý je právnymi predpismi (vrátane predpisov vnútornej povahy, ako napr. rozvrhom práce) určený príslušnú vec prejednať a rozhodnúť; ak má niektorú vec prejednať a rozhodnúť senát príslušného súdu, sú zákonnými sudcami všetci členovia toho senátu, ktorý je rozvrhom práce určený túto vec prejednať a rozhodnúť.“

³² Pozri napríklad nález Ústavného súdu Českej republiky, sp. zn. IV. ÚS 738/09, zo dňa 11.09.2009. Obdobne pozri napríklad nález Ústavného súdu Českej republiky IV. ÚS 613/06 zo dňa 18.04.2007.

³³ K tomu pozri napríklad BOBEK, M., KÜHN, Z. a kol.: Judikatura a právní argumentace. 2. vydání. Praha: Auditorium, 2013, s. 359: „Je však třeba mít na paměti, že postup podle ustanovení § 23 Zákona č. 182/1993 Sb., o Ústavním soudu, ve svém důsledku znamená, že o výsledku řízení rozhoduje jiný orgán než senát, čímž může být za určitých podminek porušeno právo na zákonného soudce. Proto je nutné, aby senát pečlivě zkoumal, zda jsou podmínky naplněny.“

Znenie českého § 23 Zákona č. 182/1993 Sb., o Ústavním soudu je pritom nasledovné: „Jestliže senát v souvislosti se svou rozhodovací činností dospěje k právnímu názoru odchylnému od právního názoru Ústavního soudu vysloveného v nálezu, předloží otázku k posouzení plénu. Stanoviskem pléna je senát v dalším řízení vázán.“

 

Ustanovenie § 421 ods. 1 CSP, ako bolo prijaté Národnou radou Slovenskej republiky, je však v analyzovaných súvislostiach zaujímavé aj z dvoch ďalších dôvodov, pričom najmä ten druhý je možné z nášho pohľadu hodnotiť negatívne.

Prvou akousi osobitosťou predmetného ustanovenia podľa nášho názoru je, že za rozhodujúcu z pohľadu podmienok prípustnosti dovolania považuje dané ustanovenie výlučne prax dovolacieho súdu, t.j. už nie prax najvyšších súdnych autorít, na ktorú je odkazované v základných princípoch CSP.³⁴ Z uvedeného akoby vyplýva, že z dvoch súdov, ktoré sú predurčené k určovaniu právneho vývoja u nás, t.j. Ústavný súd SR na strane jednej a Najvyšší súd SR na strane druhej, by mal určovať ráz právneho vývoja primárne Najvyšší súd SR ako súd dovolací.³⁵ Práve toto hľadisko uvedené v rámci podmienok prípustnosti dovolania bude zrejme rozhodujúce i pre súdy nižšej inštancie v prípadoch, kedy bude rozhodovacia prax týchto dvoch súdnych autorít rozdielna. Berúc do úvahy aj zriedkavosť zásahov Ústavného súdu SR do rozhodovacej činnosti všeobecného súdnictva sa totiž odvolací súd radšej prikloní k judikatúre Najvyššieho súdu SR, vedomý si toho, že v takom prípade nebude založená ani prípustnosť dovolania voči jeho rozhodnutiu a teda je minimálna možnosť, že príslušná právna vec sa mu po jeho rozhodnutí – zhodným s praxou dovolacieho súdu – dostane opätovne na stôl (k čomu by došlo len ak by bolo jeho rozhodnutie zrušené).

Ilustratívny príklad možnosti rozdielnej rozhodovacej činnosti Ústavného súdu Slovenskej republiky na strane jednej a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na strane druhej je aktuálne posúdenie súbehu či konkurencie nárokov z titulu sťaženia spoločenského uplatnenia a z titulu náhrady nemajetkovej ujmy pri ochrane osobnostných práv. Kým Najvyšší súd SR pripustil konkurenciu či súbeh uvedených nárokov, ³⁶ Ústavný súd SR vo svojom rozhodnutí vydanom ani nie o tri mesiace už nie.³⁷ Paradoxné je, že v oboch prípadoch išlo o rozhodnutia s nie malou publicitou

 

 

³⁴ K tomu porovnaj i článok 3 ods. 2 CSP: „Výklad tohto zákona nesmie protirečiť tomu, čo je v jeho slovách a vetách nepochybné. Nikto sa však nesmie dovolávať slov a viet tohto zákona proti ich účelu a zmyslu podľa odseku 1.“. V zmysle článku 3 ods. 1 CSP platí nasledovné: „Každé ustanovenie tohto zákona je potrebné vykladať v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, verejným poriadkom, princípmi, na ktorých spočíva tento zákon, s medzinárodnoprávnymi záväzkami Slovenskej republiky, ktoré majú prednosť pred zákonom, judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie, a to s trvalým zreteľom na hodnoty, ktoré sú nimi chránené.“

³⁵ K tomu pozri napríklad nález ÚS SR, sp. zn. III. ÚS 117/2011 zo dňa 27.09.2011: „V tejto súvislosti ústavný súd tiež poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej nie je úlohou ústavného súdu zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré podľa zákona o súdoch [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] patrí najvyššiemu súdu (m. m. I. ÚS 17/01, I. ÚS 199/07, I. ÚS 18/08, II. ÚS 273/08, IV. ÚS 331/09). Ústavný súd ale môže v rámci svojej pôsobnosti najvyšší súd aspoň nepriamo iniciovať k tomu, aby (najvyšší) súd toto svoje poslanie aj reálne napĺňal…“

³⁶ Rozsudok NS SR, sp. zn. 7 Cdo 65/2013, zo dňa 28.05.2014: „Ten istý skutkový dej môže v niektorom prípade zakladať tak nárok na náhradu za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia, ako aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej fyzickej osobe na jej osobnostných právach; tieto nároky treba dôsledne rozlišovať a pri ich posudzovaní mať na zreteli nielen odlišnosť vzťahov, z ktorých sú vyvodzované, ale tiež právnej úpravy, ktorá sa na ne vzťahuje.“

³⁷ Uznesenie ÚS SR, sp. zn. I. ÚS 426/2014, zo dňa 13.08.2014: „Právo na náhradu škody z titulu​ úhrady sťaženia spoločenského uplatnenia podľa ustanovenia § 444 Občianskeho zákonníka a právo na náhradu nemajetkovej ujmy podľa ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, sú samostatné nároky fyzickej osoby, a preto ich nemožno duplicitne uplatňovať na základe rovnakých skutkových tvrdení, hoci aj v dvoch samostatných konaniach pred príslušným súdom.“

Druhou zaujímavou okolnosťou súvisiacou s § 421 ods. 1 CSP, ktorú by sme si na tomto mieste dovolili hodnotiť negatívne, z nášho pohľadu je, že analyzované ustanovenie v znení prijatom Národnou radou Slovenskej republiky neuvádza žiadnu možnosť zmeny ustáleného právneho názoru dovolacieho súdu, pokiaľ sa tento ukáže ako nie najvhodnejší.⁴⁰ Je preto podľa nášho názoru škoda, že z pôvodného znenia Civilného sporového poriadku schváleného vládou Slovenskej republiky (označeného ešte ako § 412 ods. 1) vypadlo pri prijímaní naším zákonodarným zborom písmeno d) daného ustanovenia, v zmysle ktorého malo byť pôvodne dovolanie prípustné aj vtedy, ak mala byť dovolacím súdom už vyriešená právna otázka posúdená inak.⁴¹ Negatívny následok je zrejmý – ak sa určité, z hľadiska judikatúry dovolacieho súdu ustálené, právne posúdenie hoci i ukáže ako nie najvhodnejšie, pokiaľ sa odvolacie súdy budú tejto ustálenej judikatúry vzorne pridržiavať, nebude v silách výlučne Najvyššieho súdu SR toto právne posúdenie zmeniť, nakoľko Najvyšší súd SR nebude mať založenú prípustnosť dovolania ako takú. Preto pri danej právnej úprave prijatej Národnou radou Slovenskej republiky nijako (z dôvodu neexistencie prípustnosti dovolania) nepomáha ani ustanovenie § 48 ods. 1 CSP o veľkom senáte, v zmysle ktorého „ak senát najvyššieho súdu pri svojom rozhodovaní dospeje k právnemu názoru, ktorý je odlišný od právneho názoru, ktorý už bol vyjadrený v rozhodnutí iného senátu najvyššieho súdu, postúpi vec na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu“. Nesprávne právne posúdenie veci je totiž ako dôvod dovolania relevantné len vtedy, ak je súčasne založená aj jeho prípustnosť. Ustálenú judikatúru teda bude Najvyšší súd SR pri schválenom znení kódexov spôsobilý a oprávnený prelomiť len z iniciatívy či už Ústavného súdu SR (napríklad v prípade, ak Ústavný súd Slovenskej republiky na základe sťažnosti fyzickej či právnickej osoby zruší rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a vec mu vráti na ďalšie konanie, v ktorom bude Najvyšší súd SR už viazaný právnym názorom súdu Ústavného, vďaka čomu sa môže vytvoriť „požadovaný“

 

 

³⁸ Rozsudok Najvyššieho súdu SR bol uverejnený v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a súdov Slovenskej republiky číslo 1/2015, uznesenie Ústavného súdu SR pre zmenu v časopise Zo súdnej praxe číslo 2/2015.

³⁹ K tomu pozri napríklad BORSÍK, D.: K rozsudku Nejvyššího soudu ČR o nemožnosti nabytí vlastnictví k nemovitosti od neoprávněného a jeho všem variacím; Právní rozhledy, 22, 2014, č. 11, s. 400 – 404.

⁴⁰ K tomu pozri napríklad BOBEK, M., KÜHN, Z. a kol.: Judikatura a právní argumentace. 2. vydání. Praha: Auditorium, 2013, s. 356: „Model absolutní interní závaznosti judikatury by sice byl způsobilý čelit jednomu nežádoucímu extrému – tj. svévoli, nepředvídatelnosti judikatury a pošlapání principu právní jistoty, na druhé straně by však aplikací takového modelu závaznosti došlo k ustrnutí vývoje judikatury, což je s ohledem na společenské působení práva rovněž nežádoucí.“

⁴¹ K tomu pozri aj DRGONEC, J.: Zmena právnych názorov Ústavného súdu SR a princíp právnej istoty; Zo súdnej praxe, 18, 2013, č. 4, s. 155: „Nejde o to vylúčiť každú zmenu právneho názoru zo súdnej praxe. Ide o to dosiahnuť prehľadnosť a dôvodnosť v takom dianí.“

To, že takéto vnútorné zakonzervovanie vývoja judikatúry najvyššej súdnej autority, ktorá sama nie je spôsobilá docieliť zmenu svojich právnych názorov, nemožno považovať za riešenie náležité a vhodné, dokumentuje i už opísaná situácia týkajúca sa britskej House of Lords (Snemovne Lordov), ktorá nakoniec v roku 1966 výslovne pristúpila k zmene dovtedajšej neudržateľnej praxe, na základe ktorej bola do toho času i ona samotná viazaná svojimi vlastnými predchádzajúcimi rozhodnutiami.⁴³

 

Konflikt precedenčnej a kasačnej záväznosti súdneho rozhodnutia

 

Na tomto mieste sa na moment ešte vrátime aj k záväznosti kasačného charakteru. V nadväznosti na rozoberané ustanovenia Civilného sporového poriadku sme totiž toho názoru, že od 1. júla 2016, kedy daný kódex nadobúda účinnosť, by mal byť súd nižšej inštancie byť oprávnený prelomiť kasačne záväzný právny názor súdu vyššej inštancie aj v prípade, ak dôjde k rozhodnutiu vydanému zo strany veľkého senátu Najvyššieho súdu SR. Nevidíme totiž žiadny zmysel v tom, aby sa napríklad súd prvého stupňa naďalej mal pridržiavať právneho názoru odvolacieho súdu, ktorý by však už bol v rozpore s právnym názorom vysloveným medzitým veľkým senátom Najvyššieho súdu SR (hoc nie v tej istej veci). Taký stav by mal totiž zákonite v budúcnosti za následok tak prípustnosť dovolania voči konečnému rozhodnutiu odvolacieho súdu (z dôvodu, že odvolacím súdom uvedený právny názor by už bol v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou dovolacieho súdu), ako aj jeho dôvodnosť (s poukazom na nesprávne právne posúdenie veci). To znamená, v prípade podaného dovolania neúspešnou stranou konania by sa právny názor veľkého senátu v konečnom dôsledku presadil tak či tak.⁴⁴

Uvedená výnimka z kasačnej záväznosti právneho názoru inštančne nadriadeného súdu však platí s tou výhradou, že konajúci súd nižšej inštancie by mal pred tým, ako sa (z dôvodu právneho názoru veľkého senátu Najvyššieho súdu SR) odchýli od rozhodnutia svojho priamo nadriadeného súdu, zvážiť, či nie je retrospektívne pôsobenie judikatúry v príslušnej právnej veci v zásadnom strete s dôverou v právo a princípom právnej istoty.

 

Retrospektívne pôsobenie judikatúry

 

Pokiaľ totiž ide o otázku zmeny judikatúry z pohľadu jej dopadu na následne prejednávané veci, tieto sa v právnej teórii vysvetľovali napríklad tak, že zmenou

 

 

⁴² K tomu pozri rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky, zo dňa 13.06.2012, sp. zn. 31 Cdo 2805/2011 (publikovaný pod číslom 121/2012): „Rozpory v rozhodovací činnosti Nejvyššího soudu přísluší řešit velkému senátu Nejvyššího soudu, prosté převzetí názoru Ústavního soudu tříčlenným senátem Nejvyššího soudu ke sjednocení rozhodování nepostačuje.“

⁴³ Pozri Practice Statement [1966] 3 All ER 77, citovaný v bode 2 tohto príspevku, resp. poznámku pod čiarou číslo 8.

⁴⁴ Odhliadnuc pre tieto účely na tomto mieste samozrejme od ustanovení § 421 ods. 2 a § 422 Civilného sporového poriadku, ktoré prípustnosť dovolania pre rozpor s ustálenou rozhodovacou praxou dovolacieho súdu obmedzujú.

„Nemôžeme povedať, že právo včera znamenalo to a zajtra bude znamenať ono. Pokiaľ rozhodneme, že existujúce pravidlo je nesprávne, musíme súčasne rozhodnúť, že bolo nesprávne vždy.“⁴⁷

Avšak – pokiaľ Civilný sporový poriadok akcentuje princíp právnej istoty, mali by byť v zmysle tohto princípu podľa nášho názoru chránené aj tie osoby, ktoré ešte konali, resp. preukázateľne sa spravovali, podľa predchádzajúcej judikatúry, t.j. svoje konanie prispôsobovali následkom podľa judikatúry ustálenej v čase uskutočnenia prejavu svojej vôle (vykonania právneho úkonu).⁴⁸ Nebolo by totiž iste správne, aby budúca zmena judikatúry tieto osoby negatívne postihovala, a to len preto, že k rozhodnutiu v ich veci príde až následne.⁴⁹

V slovenských pomeroch na otázku retrospektívneho pôsobenia judikatúry⁵⁰ už v minulosti poukázal napríklad sudca Ústavného súdu SR M. Ľalík vo svojom odlišnom stanovisku k uzneseniu ÚS SR, sp. zn. I. ÚS 219/2011, zo dňa 09.06.2011, v časti vzťahujúcej sa k otázke premlčateľnosti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch:

 

 

⁴⁵ BLACKSTONE, W.: Commentaires on the Laws of England in Four Books, vol. 1. Philadelphia: J.B. Lippincott Company, 1893, s. 71.

⁴⁶ Prečo sa v daných súvislostiach nepoužíva výraz retroaktívny, objasňuje Z. Kühn: „Jak v kontinentálním, tak v angloamerickém právu je zcela převažující přístup založen na premise, že soud právo netvoří, ale pouze nalézá v jiných pramenech práva (zákona, obyčeje, právní principy atd.). Změna judikatury je v tomto pohledu jen opravou omylu ve výkladu práva. Není proto možné, aby na v minulosti proběhlé právní vztahy byly aplikovány (mylné) právní názory z doby před jejich změnou, která proběhla v důsledku rozhodnutí k tomu oprávněného soudního tělesa. Z tohoto důvodu není ani korektní hovořit o tom, že změna judikatury působí „retroaktivně“.“ K tomu pozri KŰHN, Z.: Prospektivní a retrospektivní působení judikatorních změn; Právní rozhledy, 19, 2011, č. 6, s. 192.

⁴⁷ West Midland Baptist (Trust) Association Inc v Birmingham Corporation [1970] AC 874, s. 898. Takýto prístup, kedy je nový právny názor aplikovaný aj na už prebiehajúce konania, sa nazýva tzv. „incidenčnou retrospektivitou“.

⁴⁸ KŰHN, Z.: Prospektivní a retrospektivní působení judikatorních změn; Právní rozhledy, 19, 2011, č. 6, s. 191: „Ve všech právních systémech je přitom zásadou aplikace nové soudcovské normy na všechny aktuálně před nižšími soudy probíhající kauzy, event. na všechny žaloby podané po dni vynesení nového precedentu. Takovýto přístup sice obecně funguje, někdy se však stane, že se dostane do zásadního střetu s hodnotami právní jistoty a důvěry v právo.“

⁴⁹ Ako riešenie sa občasne v USA ale i zo strany Súdneho dvora Európskej únie aplikuje tzv. princíp obmedzenej retrospektivity. Pri tomto princípe sa nový právny názor vzťahuje (i) na kauzu, ktorá dala súdu možnosť vytvoriť nové pravidlo, (ii) na všetky právne vzťahy, ktoré vznikli po dni vyhlásenia nového precedentu a (iii) na staršie prípady, ale za podmienky, že žaloba bola podaná najneskôr v deň vyhlásenia nového precedenčného rozhodnutia. K tomu pozri BOBEK, M., KÜHN, Z. a kol.: Judikatura a právní argumentace. 2. vydání. Praha: Auditorium, 2013, s. 153: „Podobná konstrukce odstraňuje podstatnou nevýhodu předchozích modelů. Na jednu stranu totiž chrání tu stranu, která spoléhala na „správný“ význam textu zákona, tedy jednala v důvěře ve „správnou“ normu, pročež podala ještě před změnou judikatury žalobu. …Není totiž žádného důvodu, proč by měla být jednostranně a bez dalšího opomíjena ochrana důvěry těch adresátů normy, kteří této normě rozumí od počátku správně (na rozdíl od dosavadní judikatury), což se také posléze potvrdí judikatorní změnou. Naproti tomu skutečnost, že se někdo začne chovat souladně se soudcovsky dotvořenou normou teprve poté, co soud tuto normu dotvořil, nasvědčuje, že doposavad v žádné důvěře nebyl.“

⁵⁰ V českom právnom prostredí na legitímne očakávanie účastníkov konania v súvislosti so zmenou judikatúry upozornil aktuálne Ústavný súd Českej republiky v náleze, sp. zn. II. ÚS 1955/15, zo dňa 08.12.2015.

Práve s ohľadom na problematiku retrospektívneho pôsobenia judikatúry uvádzal už spomenutý Practice Statement⁵² takisto nasledovné:

„V tejto súvislosti bude mať Lordstvo na pamäti hrozbu retrospektívneho zásahu do základov, na ktorých stoja platne uzavreté zmluvy, usporiadanie vlastníctva a úprava daňových záležitostí; taktiež sa prihliadne na osobitnú potrebu istoty vo veciach trestného práva.“

O tom, že otázka retrospektívneho pôsobenia judikatúry je v právnej kultúre common law aktuálna i v súčasnosti, svedčí v konečnom dôsledku aj stanovisko Lorda Steyna z roku 2005: „Nevylučujem možnosť, že v celkom výnimočnom prípade záujmy spravodlivosti môžu vyžadovať, aby tento súd v kontexte sporu o common law alebo o význam zákona deklaroval, že jeho rozhodnutie nie je aplikovateľné retrospektívne.“⁵³

 

5. Nevyhnutné predpoklady precedenčnej záväznosti súdnych rozhodnutí

 

V stave, kedy v slovenských právnych pomeroch uvažujeme o precedenčnej záväznosti súdnych rozhodnutí, je však potrebné prihliadnuť i na faktory, ktoré sú z pohľadu jej korektného uplatňovania nanajvýš nevyhnutné.

 

Nevyhnutnosť patričnej publikácie súdnych rozhodnutí

 

Tým prvým je patričná publikácia súdnych rozhodnutí najvyšších súdnych autorít.⁵⁴ Pokiaľ ide o zverejňovanie súdnych rozhodnutí, bolo by asi nosením dreva do lesa

 

 

⁵¹ Na otázku retrospektívneho pôsobenia judikatúry upozornil M. Ľalík aj vo svojom aktuálnom príspevku, ktorý bol publikovaný v Zborníku z konferencie 21. slovenské dni práva, v ktorom uviedol, že z povahy precedentu „…nám vyplýva, že orientuje a ovplyvňuje právnu prax do budúcnosti (prospektívne); stáva sa však, že pôsobí aj retrospektívne (napr. podľa neho sa rozhoduje aj o návrhoch, ktoré boli podané na súd pred jeho prijatím), čo treba považovať za jav negatívny.“ – ĽALÍK, M.: Judikatúra – mýty a skutočnosť v slovenskej realite. In: Zborník z konferencie 21. slovenské dni práva. Bratislava: Slovenská advokátska komora, 2015, s. 55.

⁵² Practice Statement [1966] 3 All ER 77.

⁵³ K tomu pozri National Westminster Bank plc v. Spectrum Plus Limited and others and others [2005] UKHL 74.

⁵⁴ K tomu pozri napríklad KŰHN, Z. – BAŇOUCH, H.: O publikaci a citaci judikatury aneb proč je někdy judikatura jako císařovy nové šaty; Právní rozhledy, 13, 2005, č. 13, s. 487 a 490: „Publikace rozhodnutí v uživatelsky přívětivé formě hraje při budování příznivého obrazu justice nezastupitelnou roli…. Dokud není určité soudní rozhodnutí publikováno, nemůže hrát žádnou autoritativní ani argumentační funkci v soudcovském odůvodnění… Postačí třeba i jen internetová publikace, která ovšem umožní právníkovi najít relevantní rozhodnutí plnotextovým vyhledávačem.“ Zo zahraničnej literatúry k tomu pozri napr. SAUNDERS, CH.: Courts of Final Jurisdiction: The Mason Court in Australia. The Federation Press, 1996, 292 s.

S jednoduchosťou vyhľadávania súdnych rozhodnutí úzko súvisí aj ich označovanie. Hoci dnes § 243d ods. 3 O.s.p. (resp. § 457 CSP) pripúšťa, že právoplatné rozhodnutia dovolacieho súdu môžu byť označované popri číselnom označení právnej veci aj priezviskom (v prípade fyzickej osoby) resp. názvom alebo obchodným menom (v prípade právnickej osoby) účastníka konania, táto možnosť nie je z dôvodu jej fakultatívnosti príliš využívaná. Pri argumentovaní judikatúrou sa preto používajú prakticky výlučne zložité spisové značky, t.j. označenie síce značne špecifické, ale o to viac nezapamätateľné. V nadväznosti na uvedené je možné poukázať na názor, ktorý odznel v českej odbornej literatúre, aplikujúc ho i na naše slovenské pomery:

„V českém prostředí je kultura citací soudních rozhodnutí na embryonální úrovni: lze říci, že citace judikatury toliko spisovou značkou nemá pravděpodobně ve vyspělých zemích obdoby, neboť činí příslušné rozhodnutí nedohledatelným nebo dohledatelným jen velmi obtížně. Stejně tak takováto citace činí nepřezkoumatelným, podle jakého zdroje je dané rozhodnutí citováno, stejně jako nelze posoudit, zda citované rozhodnutí bylo či nebylo někde publikováno.“⁵⁸

 

 

 

⁵⁵ Problémom je najmä samotná stránka Najvyššieho súdu SR, od ktorej je dôvodné očakávať, že bude primárnym zdrojom všetkých rozhodnutí vydaných zo strany NS SR. Na danej stránke však často nenájdeme nielen staršie rozhodnutia NS SR, ale dokonca, nie vždy je užívateľ úspešný, keď vyhľadáva i rozhodnutie aktuálne. Koncom roka 2015 sme napríklad neúspešne na stránke Najvyššieho súdu SR dohľadávali uznesenie NS SR, sp. zn. 5 Obo 2/2014, a to napriek tomu, že išlo o rozhodnutie, ktoré už bolo medzičasom publikované v inom odbornom periodiku (v časopise Zo súdnej praxe č. 6/2015).

⁵⁶ Súčasný stav u nás v uvedenom ohľade podrobil kritike aj F. Sedlačko, podľa ktorého je efektívna orientácia v nekonečnej spleti právnych noriem a súvisiacich súdnych rozhodnutiach nedosiahnuteľná „bez účinných elektronických informačných zdrojov, ktoré umožňujú správne a vyčerpávajúce zavŕšenie vyhľadávacieho a selektívneho procesu vo vzťahu k judikatúre. V tomto smere pritom vykazuje Slovenská republika výrazné nedostatky.“ – SEDLAČKO, F.: Judikatúra k záväznosti judikatúry – hľadanie optimálneho riešenia. In: Zborník z konferencie 21. slovenské dni práva. Bratislava: Slovenská advokátska komora, 2015, s. 46.

⁵⁷ K tomu pozri BOBEK, M.: Úvahy o uveřejňování soudních rozhodnutí; Právní rozhledy, 18, 2010, č. 11, s. 399, 401: „Pokud je totiž poskytnuta pouze suma neutříděných dat, pak pro uživatele se může rovnat situaci, kdy by vlastně nic zpřístupněno nebylo; má sice k dispozici velké množství dat, vyhledávání v nich je ale obtížné či nemožné…. Pokud však existuje smysluplný vyhledávací systém, pak ani desetitisíce judikátů nepředstavují problém.“

⁵⁸ KŰHN, Z. – BAŇOUCH, H.: O publikaci a citaci judikatury aneb proč je někdy judikatura jako císařovy nové šaty; Právní rozhledy, 13, 2005, č. 13, s. 488.

„Pokud se tedy rozhodnutí soudu bude vždy vyhlašovat veřejně, tudíž každý má právo přijít a vyslechnout si všechny „choulostivé“ detaily v plné podobě, pak jaký smysl ochrany sleduje následná anonymizace? Čím je odůvodněna rozdílnost v přístupu k množství detailů v konkrétní dimenzi přístupu k soudním rozhodnutím oproti dimenzi přístupu paušálního? Rozumný důvod s výjimkou existence tradice anonymizace chybí.“⁵⁹

 

Požiadavka jednoznačného odôvodnenia súdnych rozhodnutí

 

Po patričnej publikácii rozhodnutí najvyšších súdnych autorít je druhým faktorom neoddeliteľne spojeným s precedenčnou záväznosťou súdnych rozhodnutí aj požiadavka na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia.⁶⁰ Zákonné požiadavky na odôvodnenie súdneho rozhodnutia do 30. júna 2016 upravuje § 157 ods. 2 O.s.p. a veľmi podobne od 1. júla 2016 ustanovenie § 220 ods. 2 CSP – za osobitnú zmienku stojí zákonodarcom doplnená možnosť súdu odkázať na ustálenú rozhodovaciu prax.⁶¹ Civilný sporový poriadok ďalej podrobnejšie v porovnaní s Občianskym súdnym poriadkom upravuje odôvodnenie odvolacieho resp. i dovolacieho súdu (k tomu pozri § 387 ods. 3 a § 393 ods. 2 a 3 CSP pre odvolacie konanie a § 451 ods. 2 a 3 a § 452 ods. 1 CSP pre dovolacie konanie).⁶²

Súčasná koncepcia odôvodňovania súdnych rozhodnutí, kedy právny zástupca účastníka konania automaticky otvára poslednú stranu či dve rozhodnutia, nakoľko vie, že až tam nájde to, čo v rozhodnutí skutočne hľadá, zatiaľ čo účastník konania právne nezastúpený sa k skutočnému odôvodneniu výroku rozhodnutia častokrát ani

 

 

⁵⁹ BOBEK, M.: Úvahy o uveřejňování soudních rozhodnutí; Právní rozhledy, 18, 2010, č. 11, s. 399, 401 Michal Bobek ďalej k tomu uvádza nasledovné: „Tvrzení typu „někdo si sedne k internetu a bude hledat choulostivé informace o svých sousedech“ si dovoluji vyloučit z okruhu „rozumné“ důvody. Ostatně kdyby se někdo pídil skutečně po choulostivých osobních informacích, lze důvodně pochybovat, že jeho hlavním cílem budou databáze judikatury.“ Obdobne napríklad KŰHN, Z. – BAŇOUCH, H.: O publikaci a citaci judikatury aneb proč je někdy judikatura jako císařovy nové šaty; Právní rozhledy, 13, 2005, č. 13, s. 487.

⁶⁰ Ba dokonca, publikácia rozhodnutí sa historicky začala vyvíjať práve od doby, kedy súdy začali svoje rozhodnutia písomne odôvodňovať. K tomu pozri napríklad BOBEK, M.: Úvahy o uveřejňování soudních rozhodnutí; Právní rozhledy, 18, 2010, č. 11, s. 396.

⁶¹ V zmysle § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

⁶² Zaujímavá bude napríklad reálna aplikácia prvej vety § 387 ods. 3 CSP, v zmysle ktorej odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. A to najmä z pohľadu (ne)možnosti dotknutej strany domáhať sa nápravy v súvislosti s riešením tých otázok, na ktoré dostane prvýkrát odpoveď až v rozhodnutí odvolacieho súdu.

Ak má byť súdne rozhodnutie najvyššej súdnej autority vzorom pre riešenie právne a skutkovo obdobných situácii v budúcnosti, je podľa nášho názoru dôležité, aby tam uvedený právny názor spĺňal štyri základné predpoklady. Prvým je, aby bol vyjadrený zrozumiteľne, jasne, bez možnosti viacznačných interpretácií. Druhým, aby bolo zrejmé, na aké skutkové okolnosti je daný právny názor aplikovaný. Tretím, aby bol daný právny názor rozumne odvodený od všeobecne záväzných noriem vzťahujúcich sa na danú právnu vec. Štvrtým, aby bolo rozumne vyargumentované, z akého dôvodu bol uprednostnený prezentovaný právny názor pred iným možným výkladom prichádzajúcim do úvahy, resp. toho času sa v právnej praxi či v jurisprudencii takisto už vyskytujúcim.

 

Precedenčná záväznosť v našich podmienkach

 

V kontexte týchto základných parametrov je náležité pripomenúť fakt, že v právnej kultúre common law majú vrcholové súdy právo vybrať si, ktorým prípadom sa budú zaoberať.⁶⁴ Z pohľadu na Civilný sporový poriadok je však zrejmé, že situácia u nás bude iná. Dovolací súd totiž bude nútený (okrem výnimiek stanovených v § 421 ods. 2 a § 422 CSP) z vecného hľadiska zaoberať sa každým podaním, ktoré dostane na stôl, pokiaľ v ňom bude dotknutá strana konania (dovolateľ) tvrdiť, že v jej prípade sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, resp. že ustálená rozhodovacia prax v danej veci neexistuje.⁶⁵

Nepriama úmera medzi počtom rozhodnutí, ktoré akýkoľvek súd musí v rámci svojej činnosti vyprodukovať a kvalitou týchto rozhodnutí z hľadiska ich odôvodnenia (a teda i naplnenia štyroch základných atribútov rozhodnutia najvyššej súdnej autority

 

 

⁶³ BOBEK, M.: O odůvodňování soudních rozhodnutí; Právní rozhledy, 18, 2010, č. 6, s. 209.

⁶⁴ BOBEK, M., KÜHN, Z. a kol.: Judikatura a právní argumentace. 2. vydání. Praha: Auditorium, 2013, s. 71: „Model angloamerický, korespondující koordinovanému ideálu organizace státní moci, vychází z postavení nejvyššího soudu coby tělesa, které si určuje vlastní nápad. Nejvyšší soud si vybírá a řeší pouze takové věci, v nichž hodlá vytvořit nový precedent, respektive pozměnit precedent starší, popřípadě jde v dané kauze o jinou velice závažnou otázku. Funkcí takovéhoto soudu není kontrolovat, zda jsou jeho precedenty dodržovány, neboť tuto kontrolu dostatečně zajišťuje sama existencie principu stare decisis a vysoký respekt, který požívá v rámci soudcovského sboru. Podobný nejvyšší soud proto rozhoduje ročně nevelký počet kauz, typicky několik desítek případů, a každá z nich má následně velkou váhu a téměr každá založí závazný precedent.“ Uvedený prístup riešenia len vybraných sporov zo strany najvyššej súdnej autority možno dokonca nájsť už v Starom zákone – k tomu pozri Exodus 18, 13-26.

⁶⁵ Ustanovenie § 421 ods. 1 CSP.

Ešte zjavnejšiu závislosť funkcionalít kvalita rozhodnutia na strane jednej a kvantita rozhodovacej činnosti na strane druhej bude vidieť z pohľadu rozhodovacej činnosti súdov nižšej inštancie. Zásadný problém z pohľadu praxe súdov totiž vidíme v tom, že sudca súdu prvého stupňa nie dostatočne rozlišuje, či prezentovaný právny názor najvyššej súdnej autority, ktorý považuje za ustálenú judikatúru (hoci to tak v skutočnosti ani nemusí byť), skutočne dopadá aj na skutkové okolnosti ním prejednávanej právnej veci. A to už je záležitosť, ktorá nemá vplyv len na kvalitu odôvodnenia rozhodnutia ako takého, ale priamo na jeho výrok. Civilný sporový poriadok síce bude dávať možnosť odklonu v prípade „skutkových a právnych osobitostí“,⁶⁸ otázka však je, či sudca, ktorý bude mať pred sebou rozhodnutie najvyššej súdnej autority, bude mať vôľu dané skutkové a právne osobitosti hľadať. Dôvod?

„Soudnictví se … dostává do situace, kdy je v rámci jeho vnitřní struktury kladen velký důraz na sledování toho, co lze sledovat a také matematicky vyjádřit a poměřit. Je to počet skončených věcí jednotlivých soudců, oddělení, soudů (bez ohledu na složitost věci a způsob vyřízení)… Na druhou stranu nikdo systematicky nesleduje kvalitu rozhodování jednotlivých soudců nebo soudů – pouze při výrazném excesu je možno řešit individuální případy nekvalitního rozhodování.“⁶⁹

Postoj sudcu nehľadať radšej akési osobitosti v ním prejednávanej právnej veci a držať sa vyšľapaných chodníkov vyplýva i z už pomerne ustáleného názoru, na základe ktorého sa rozhodnutia nekoncipujú primárne s poukazom na požiadavku ich zrozumiteľnosti pre účastníkov konania (dobre napísané rozhodnutie je také, ktorého odôvodnenie odradí neúspešnú stranu konania od domáhania sa jeho nápravy), ale predovšetkým tak, aby rozhodnutie obstálo pred inštančne nadriadeným súdom.⁷⁰ Nehovoriac o situáciách, kedy ide o opakované rozhodnutie, v ktorom už existuje kasačne záväzný právny názor súdu vyššieho stupňa. V takých podmienkach je akákoľvek novátorská myšlienka účastníka konania často vskutku nevítaná. Ako preto vraví M. Bobek, „justice se tak uzavírá do vlastního vyjadřovacího světa, ve kterém jsou účastníci řízení už jenom rušivý element, který svým osobním příběhem narušuje jinak plynulý tok soudních floskulí mezi jednotlivými instancemi“.⁷¹

 

 

⁶⁶ BOBEK, M.: O odůvodňování soudních rozhodnutí; Právní rozhledy, 18, 2010, č. 6, s. 210.

⁶⁷ Za zmienku však na tomto mieste stojí aj názor M. Káčera: „Ak sa na rozhodovaní zložitejšieho prípadu sudca osobne angažuje viac, jednoduché veci môže prenechať svojim asistentom, ktorí teoreticky môžu koncipovať dokonca aj text samotného rozhodnutia, a to do takého štádia, že sudcovi ho stačí už len skontrolovať a podpísať. Sudca tak môže väčšinu svojho času investovať do rozhodovania prípadov, ktoré považuje za zásadné.“ K tomu pozri KÁČER, M.: Prečo zotrvať pri rozhodnutom. Teória záväznosti precedentu. Praha: Leges, 2013, s. 90.

⁶⁸ Článok 2 odsek 3 CSP.

⁶⁹ KUČEROVÁ, P.: Cíle soudnictví. In: Kysela, J., Ondřejková, J. a kol.: Jak se píše o soudech a soudcích: soudní moc v mezioborové perspektivě. Praha: Leges, 2012, s. 21.

⁷⁰ Porovnaj LUHMANN, N.: Legitimation durch Verfahren. 2. Auflage. Darmstadt: Luchterland, 1975, s. 214-218.

⁷¹ BOBEK, M.: O odůvodňování soudních rozhodnutí; Právní rozhledy, 18, 2010, č. 6, s. 210.

 

„Asi se nenajde soudce, který by beze zbytku odpovídal organizačnímu člověku a rozhodoval jen s ohledem na své postavení v tabulkách výkonu. Zároveň se ale těžko hledá soudce, který by takto alespoň někdy a alespoň trochu neuvažoval. Je tedy na každém jedinci, aby byl schopen najít pro sebe i okolí přijatelný kompromis mezi nutností nevybočovat z tabulek a schopností na tabulky nemyslet a rozhodovat jen a pouze tak, jak se domnívá, že je spravedlivé, a to bez ohledu na to, že při odročení se věc protáhne, aniž by to ve výsledku nutně přineslo snažší nebo správnější rozhodnutí.“⁷²

Budeme radi, ak tento príspevok pomôže tomu, aby sa sudcovia, špeciálne tí na súdoch nižších inštancií, nebáli hľadať dané „skutkové a právne osobitosti“ nimi prejednávanej právnej veci. Veď ako uvádza v jednom zo svojich nálezov aj Ústavný súd SR, „…moderná konštitucionalistika vyžaduje hľadať právo a spravodlivosť ad causum, teda na jednotlivý a individuálny prípad pred súdom, pričom referenčným kritériom je tzv. súhrn všetkých okolností prípadu“.⁷³ Zároveň aj „podľa case-law Európskeho súdu pre ľudské práva vnútroštátny súd sa v odôvodnení rozhodnutia musí vysporiadať s argumentom, ktorý má dve kumulatívne vlastnosti. Je:

1. relevantný, podstatný, významný a týkajúci sa veci (relevant, important, pertinent)

2. konkrétny (specific), formulovaný dostatočne jasným a presným spôsobom (formulate in a sufficiently clear and precise manner).“⁷⁴

 

Na takomto prístupe sudcu (ako osoby v ideálnom svete nepochybne spravodlivej) by podľa nás nemal nič meniť ani reformou civilného procesu pretraktovaný princíp právnej istoty, formulovaný v článku II. ods. 2 Civilného sporového poriadku ako „stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít“.⁷⁵A to i za cenu, že sa náš slovenský sudca na súde nižšej inštancie dostane do stavu, v ktorom boli i lordi Snemovne lordov pred rokom 1966, kedy v určitých situáciach museli začať odlišovať svoje rozhodnutia v porovnaní s prv rozhodnutými prípadmi až s ohľadom na absurdné detaily, aby zachovali zdanie, že neporušili princíp stare decisis (princíp zotrvania pri rozhodnutom)…⁷⁶

 

 

⁷² KUČEROVÁ, P.: Cíle soudnictví. In: Kysela, J., Ondřejková, J. a kol.: Jak se píše o soudech a soudcích: soudní moc v mezioborové perspektivě. Praha: Leges, 2012, s. 22.

₇₃ Nález ÚS SR, sp. zn. I. ÚS 650/2013, zo dňa 18.03.2015.

⁷⁴ DRGONEC, J.: Zmena právnych názorov Ústavného súdu SR a princíp právnej istoty; Zo súdnej praxe, 18, 2013, č. 4, s. 160. Citovaný autor odkazuje i na Case of Pronina v. Ukraine, rozsudok z 18.7.2006 k sťažnosti č. 63566/00; Case of Krasulya v. Russia, rozsudok z 22.2.2007 k sťažnosti č. 12365; Hiro Balani v. Spain, Publications of the European Court of Human Rights. Series A: Judgements and Decisions. Köln – Berlin – Bonn – München : Carl Heymanns Verlag KG, 1994, č. 303-B.

⁷⁵ K tomu pozri WILFING, P.: Kvalitatívne požiadavky na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Vybrané otázky. VIA IURIS, 2011, s. 49: „Súd je povinný vyrovnať sa s argumentmi účastníkov konania, ktoré by mohli mať vplyv na rozhodnutie vo veci (a to vrátane ústavnoprávnych argumentov), teda uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutie týchto argumentov. Ak súd odmietne argument účastníka konania, musí ho v odôvodnení rozhodnutia vyvrátiť alebo aspoň spochybniť. Iba samotné konštatovanie, že argument účastníka konania je irelevantný, bez bližšieho zdôvodnenia, prečo si to súd myslí, je neprípustným a svojvoľným spôsobom vyrovnania sa s argumentom.“

⁷⁶ K tomu pozri BOBEK, M., KÜHN, Z. a kol.: Judikatura a právní argumentace. 2. vydání. Praha: Auditorium, 2013, s. 48.

 

 

POUŽITÁ LITERATÚRA:

 

BLACKSTONE, W.: Commentaires on the Laws of England in Four Books, vol. 1. Philadelphia: J.B. Lippincott Company, 1893

BOBEK, M.: O odůvodňování soudních rozhodnutí; Právní rozhledy, 18, 2010, č. 6, s. 204-211

BOBEK, M.: Úvahy o uveřejňování soudních rozhodnutí; Právní rozhledy, 18, 2010, č. 11, s. 396-398

BOBEK, M., KÜHN, Z. a kol.: Judikatura a právní argumentace. 2. vydání. Praha: Auditorium, 2013

BORSÍK, D.: K rozsudku Nejvyššího soudu ČR o nemožnosti nabytí vlastnictví k nemovitosti od neoprávněného a jeho všem variacím; Právní rozhledy, 22, 2014, č. 11, s. 400 – 404

CROSS, R., HARRIS, J.W.: Precedent in English Law. 4th Edition: Clarendon Press, 2004 (reprinted)

DRGONEC, J.: Zmena právnych názorov Ústavného súdu SR a princíp právnej istoty; Zo súdnej praxe, 18, 2013, č. 4, s. 155-162

JAKUBÁČ, R.: Úvahy o návrhu Civilného sporového poriadku; Justičná revue, 67, 2015, č. 4, s. 463-475

KÁČER, M.: Prečo zotrvať pri rozhodnutom. Teória záväznosti precedentu. Praha: Leges, 2013

KOTRECOVÁ, A.: AD: „K návrhu (a o návrhu) pripravovaného Civilného sporového poriadku“; Justičná revue, 67, 2015, 6-7, s. 830-842

KUČEROVÁ, P.: Cíle soudnictví. In: Kysela, J., Ondřejková, J. a kol.: Jak se píše o soudech a soudcích: soudní moc v mezioborové perspektivě. Praha: Leges, 2012, s. 14-23

KŰHN, Z.: Prospektivní a retrospektivní působení judikatorních změn; Právní rozhledy, 19, 2011, č. 6, s. 191-197

KŰHN, Z. – BAŇOUCH, H.: O publikaci a citaci judikatury aneb proč je někdy judikatura jako císařovy nové šaty; Právní rozhledy, 13, 2005, č. 13, s. 484-491

KÁČER, M.: Prečo zotrvať pri rozhodnutom. Teória záväznosti precedentu. Praha: Leges, 2013, s. 94

ĽALÍK, T.: O sudcovskej tvorbe práva; Justičná revue, 66, 2014, č. 1, s. 1-19

LUHMANN, N.: Legitimation durch Verfahren. 2. Auflage. Darmstadt: Luchterland, 1975

MACEJKOVÁ, I.: K vybraným aspektom ústavnoprávnej úpravy ochrany ústavnosti Ústavným súdom Slovenskej republiky; príspevok je dostupný na http://portal.concourt.sk/download/attachments/11699004/Macejkova_KonferenciaBA _K_vybranym_aspektom.pdf

MAJERSKÝ, R.: Zjednocovanie rozhodovacej činnosti súdov v Slovenskej republike. In: Justičná revue, roč. 58, 2007, č. 12, s. 1585-1597

OPETT, L.: K pojmovým východiskám sudcovskej tvorby práva; Justičná revue, 65, 2013, č. 11, s. 1375-1395

PIPA, M.: Judikatúra a stanoviská Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. In: Hamuľák,O. (ed.): Fenomén judikatury v právu. Sborník z konference Olomoucké debaty mladých právníků 2009. Praha: Leges, 2010, s. 69-75

SAUNDERS, CH.: Courts of Final Jurisdiction: The Mason Court in Australia. The Federation Press, 1996

SEDLAČKO, F.: Judikatúra k záväznosti judikatúry – hľadanie optimálneho riešenia. In: Zborník z konferencie 21. slovenské dni práva. Bratislava: Slovenská advokátska komora, 2015, s. 34-47

STELMACH, J.: Může být právní interpretace zárukou právní jistoty? In: Gerloch, A. – Tryzna, J – Wintr, J. (eds): Metodologie interpretace práva a právní jistota. Plzeň: Aleš Čeněk, 2012, s. 137-144

ŠTEVČEK, M.: Princípy a východiská nových kódexov civilného procesu. O dogmách, paradigmách a trochu o právnej filozofii; Bulletin slovenskej advokácie, 20, 2014, č. 12, s. 14-22 Rozhovor s doc. Števčekom: Ide o rekodifikáciu civilného prostredia; dostupné na http://www.pravnarevue.sk/doc-stevcek-ide-o-rekodifikaciu-civilneho-prostredia/

SVÄTÉ PÍSMO STARÉHO I NOVÉHO ZÁKONA. 6. vydanie. Trnava: Spolok svätého Vojtecha v Trnave, 2004.

VALKO, E. – VOZÁR, J.: K niektorým problémom predvídateľnosti rozhodovania súdov; Justičná revue, 52, 2000, č. 5, s. 560-566

WILFING, P.: Kvalitatívne požiadavky na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Vybrané otázky. VIA IURIS, 2011