Premlčanie bezdôvodného obohatenia v obchodnoprávnych vzťahoch výlučne podľa Obchodného zákonníka?

Autor: Mgr. Peter Toth-Vaňo

---

Autor sa v príspevku vyjadruje k nedávno veľmi diskutovanej otázke premlčania nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia v obchodnoprávnych vzťahoch. Napriek tomu, že súdna prax v uvedenej otázke sa zdá sa ustálila na v podstate výlučnej aplikácií Obchodného zákonníka, vyjadruje a odôvodňuje právny názor, že tento postup nie je v súlade s platnou právnou úpravou a negarantuje spravodlivé riešenie každého jedného prípadu. Sám v príspevku navrhuje právne riešenie uvedenej situácie, súčasne však poukazuje na nevyhnutnosť novelizácie a z nej vyplývajúce jasné stanovenie pravidiel zo strany zákonodarcu.

 

1. Úvod

V roku 2005 rozvíril Karel Marek svojím príspevkom¹ rozsiahlu právnu diskusiu, ktorej zámerom malo byť vyriešenie otázky, podľa akého právneho predpisu je potrebné posudzovať otázku premlčania nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia v obchodnoprávnych vzťahoch.

V rámci tejto diskusie následne v najmä priebehu rokov 2006 a 2007 odznelo tak v českej ako aj slovenskej právnickej obci viacero príspevkov zaoberajúcich sa touto problematikou.² Napriek tomu, že výsledkom uvedenej právnickej diskusie na stránkach odborných časopisov nebolo dosiahnutie spoločného konsenzu v otázke, či posudzovať premlčanie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia v obchodnoprávnych vzťahoch podľa Obchodného zákonníka (ďalej len „ObZ“) alebo Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), začal v rozhodovacej praxi najmä Najvyššieho súdu Českej republiky prevládať príklon k aplikácií ObZ. Túto argumentáciu prevzali, resp. sa s ňou stotožnili i hlavné odborné komentáre Obchodného zákonníka v Slovenskej republike.³

 

Snáď v dôsledku uvedenej zjednocujúcej súdnej praxe (tak v Českej ako aj Slovenskej republike) diskusia na uvedenú tému utíchla. Až príspevok Lukáša Smutného uverejnený v minulom roku v odbornom časopise vychádzajúcom

 

¹ Marek, K.: K promlčení bezdůvodného obohacení v obchodněprávních vztazích. Justičná revue, 57, 2005, č. 11, s. 1471-1473 alebo Marek, K.: Poznámka k promlčení bezdůvodného obohacení v obchodněprávních vztazích. Bulletin advokacie, č. 10/2005, s. 48-49.
² Okrem odkazov ďalej v texte uvedených napr. aj Hošovský, R.: K problematike premlčania práva na vydanie bezdôvodného obohatenia v obchodnoprávnych vzťahoch. Bulletin slovenskej advokácie, č. 10/2006, s. 22-24; Ovečková, O.: Ešte raz k premlčaniu práva na vydanie bezdôvodného obohatenia v obchodných vzťahoch. Bulletin slovenskej advokácie, č. 12/2006, s. 28-32; Kočová, K.: Další poznámka k promlčení práva na vydání bezdůvodného obohacení. Bulletin advokacie, č. 7-8/2007, s. 37; Vlk, V.: O promlčení práva na vydání bezdůvodného obohacení – metoda výkladu. Bulletin advokacie, č. 1-2/2008, s. 53.
³ Pozri Ovečková, O. a kol.: Obchodný zákonník. Komentár. Druhé doplnené a prepracované vydanie. Iura Edition.2008, s. 223-225 alebo Patakyová, M. a kol. Obchodný zákonník. Komentár. 2. aktualizované vydanie. Praha: C.H.Beck, 2008, s. 841.

 

v Českej republike⁴ nadviazal na odbornú diskusiu z predchádzajúceho obdobia, pričom Lukáš Smutný sa nestotožňuje so súčasnou súdnou praxou, podľa ktorej je nevyhnutné posudzovať premlčanie bezdôvodného obohatenia v obchodnoprávnych vzťahoch podľa ObZ, a sám sa prikláňa k aplikácii OZ.

V nadväznosti na uvedené týmto príspevkom takisto reagujem na uvedenú problematiku. Mojou ambíciou pritom nie je presvedčiť odbornú verejnosť o nevyhnutnosti výlučnej aplikácie ustanovení OZ (ku ktorej je možné takisto mať výhrady), ale prostredníctvom ponúknutého právneho riešenia poukázať aj na značnú zmätočnosť právnej úpravy v tejto otázke a následne snáď prispieť k opätovnému otvoreniu diskusie na túto tému aj na území Slovenskej republiky, cieľom ktorej bude zdôrazniť nevyhnutnosť novelizácie právnej úpravy uvedenej otázky zo strany zákonodarcu. Mám totiž za to, že súčasná právna prax preferujúca výlučnú aplikáciu ObZ je neudržateľná a celkom nezodpovedá platnej právnej úprave.

 

2. Súčasná právna (súdna) prax

 

Inštitút bezdôvodného obohatenia je upravený v OZ, a to v § 451 až § 459, pričom výslovne je upravené aj premlčanie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, a to v § 107 OZ.

V zmysle § 107 ods. 1 OZ právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil.

V zmysle § 107 ods. 2 OZ najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo. V zmysle § 107 ods. 3 OZ ak sú účastníci neplatnej alebo zrušenej zmluvy povinní navzájom si vrátiť všetko, čo podľa nej dostali, prihliadne súd na námietku premlčania len vtedy, ak by aj druhý účastník mohol premlčanie namietať.

 

ObZ však inštitút bezdôvodného obohatenia výslovne vôbec neupravuje a to ani čiastkovo, t.j. v uvedenom právnom predpise nie je výslovne uvedená ani dĺžka premlčacej doby nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia či deň, od ktorého premlčacia doba plynie.

Na akých argumentoch je teda postavený súčasný prevládajúci právny názor, v zmysle ktorého je nevyhnutné premlčanie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia v obchodnoprávnych vzťahoch posudzovať výlučne podľa ObZ, a to podľa všeobecných ustanovení jeho tretej časti, upravujúcich premlčanie? Za prelomový je v tomto smere považovaný rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z roku 2003⁵, v odôvodnení ktorého bolo uvedené:

„Skutečnost, že obchodní zákoník nemá vlastní úpravu bezdůvodného obohacení, však neznamená, že závazkový vztah vzniklý mezi tím, kdo se obohatil, a tím, na jehož úkor se takto obohatil, nemůže být svou povahou vztahem obchodním…Je-li (v daném případě) závazkový vztah založený mezi účastníky smlouvou z 01.02.1994 (vztah mezi samosprávnou územní jednotkou a podnikatelem při jeho

⁴ Smutný, L.: K promlčení nároku na vydání bezdůvodného obohacení v obchodněprávních vztazích. Právní rozhledy, č. 15/2009, s. 552-555. ⁵ Rozsudok NS ČR, sp. zn. 35 Odo 619/2002, zo dňa 18.06.2003.

podnikatelské činnosti, týkajíci se zabezpečování veřejných potřeb – srov. § 261 ods. 2 věta první obchodního zákoníku) vztahem obchodním, má nepochybně obchodní povahu i závazkový vztah vzniklý z bezdůvodného obohacení, k němuž došlo proto, že původní právní důvod plnění (obchodní smlouva) odpadl. Povaha právního vztahu účastníků vzniklého plněním z právního důvodu, který odpadl, je pak rozhodující i pro řešení otázky zásadního právního významu vytyčené dovolatelem v podaném dovolání, t.j. zda promlčení práva na vydání majetkového prospěchu získaného z právního důvodu, který odpadl, se řídí právní úpravou zákonníku občanského či obchodního.

 

Právní úprava promlčení v obchodním zákonníku má komplexní povahu…Skutečnost, že obchodní zákoník výslovně neupravuje počátek běhu promlčecí doby a její délku, pokud jde o právo na vydání bezdůvodného obohacení (na rozdíl od občanského zákonníku – srov. jeho § 107), pak neznamená nutnost aplikace právní úpravy občanského zákonníku, nýbrž pouze to, že tyto otázky je zapotřebí řešit dle obecných ustanovení obchodního zákonníku o promlčení (dle jeho § 391 a § 397). Jelikož obchodní zákoník je v poměru k občanskému zákoníku předpisem zvláštním (lex specialis), což platí i pro obecná ustanovení obchodního zákoníku upravující promlčení (§ 391 a § 397) v poměru k ustanovení § 107 občanského zákoníku, platí, že při řešení otázky promlčení práva na vydání bezdůvodného obohacení v obchodních vztazích, sa použije především právní úprava obsažená v obchodním zákoníku.“

 

To znamená, v uvedenom rozhodnutí, v ktorom bolo predmetom posúdenia premlčanie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré vzniklo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol (ako jednej zo štyroch skutkových podstát vzniku bezdôvodného obohatenia uvedenej v § 451 ods. 2 OZ), vzal Najvyšší súd Českej republiky za rozhodujúcu jednak obchodnoprávnu povahu záväzkového vzťahu, ako aj komplexnú úpravu premlčania v ObZ.

Obdobne argumentoval Najvyšší súd Českej republiky aj v ďalšom súdnom rozhodnutí⁶, v rámci ktorého bola tentokrát predmetom posúdenia dĺžka premlčacej doby nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia vzniknutého plnením na základe neplatného právneho úkonu:

„K závěru, že vztah z bezdůvodného obohacení vzniklého přijetím z neplatného právního úkonu (srov. § 451 ods. 2 OZ) je obchodním závazkovým vztahem, postačí předchozí úsudek, že obchodní závazkový vztah by jinak založil onen neplatný právní úkon. Tak je tomu i v tomto případě, neboť neplatným právním úkonem, ze kterého bylo podle odvolacího soudu poskytnuto plnění, jež je bezdůvodným obohacením úpadkyně, je smlouva o úvěru ve smyslu ustanovení § 497 a násl. ObZ, která je tzv. absolutním obchodem (obchodním závazkem) bez zřetele k povaze smluvních stran…

…Právní úprava promlčení v obchodním zákoníku má komplexní povahu, a ani ze skutečnosti, že obchodní zákoník výslovně neupravuje počátek běhu promlčecí doby a její délku, pokud jde o právo na vydání bezdůvodného obohacení, neplyne nutnost použití právní úpravy občanského zákoníku (jeho § 107), nýbrž pouze to, že tyto otázky je zapotřebí řešit dle obecných ustanovení obchodného zákoníku o promlčení (dle jeho § 391 a § 397)…

 

⁶ Rozsudok NS ČR, sp. zn. 29 Odo 813/2001, zo dňa 27.08.2003.

 

• 394 ods. 2 ObZ a otázku délky promlčecí doby zodpovídá ustanovení § 397 ObZ.“⁷

 

K uvedenej otázke v neskoršom období zaujala svoje stanovisko aj súdna prax v Slovenskej republike, keď v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z roku 2004⁸ bolo uvedené nasledovné:

 

„Premlčanie práva na vrátenie plnenia uskutočneného podľa neplatnej zmluvy však upravuje Obchodný zákonník v § 394 ods. 2 odchylne. Stanovuje, že premlčacia doba začína plynúť odo dňa, keď k plneniu došlo. Toto ustanovenie je vo vzťahu k ustanoveniu § 107 Občianskeho zákonníka ustanovením špeciálnym, ktoré upravuje premlčanie len jedného druhu bezdôvodného obohatenia – bezdôvodné obohatenie získané plnením z neplatnej obchodnej zmluvy. Na základe uvedeného pre stanovenie začiatku plynutia doby, v ktorej sa uplatnené právo premlčalo, treba použiť § 394 ods. 2 Obchodného zákonníka. Keďže Obchodný zákonník premlčanie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia, získaného formou plnenia z neplatnej zmluvy upravuje, nie je možné vzhľadom na § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka na premlčanie tohto práva ustanovenie § 107 Občianskeho zákonníka použiť. Platí to pre stanovenie začiatku plynutia premlčacej doby, i pre určenie jej dĺžky.

 

Súd prvého stupňa preto postupoval správne, keď žalobcom uplatnené právo na vrátenie plnenia z neplatnej zmluvy o odkupe akcií posúdil podľa § 397 Obchodného zákonníka a určil, že by sa premlčalo vo štvorročnej premlčacej dobe, ktorá začala plynúť odo dňa, keď k plneniu došlo.“ ⁹

 

3. Právna analýza

 

Z vyššie uvedeného stručného prehľadu súdnej praxe je zrejmé, že právny názor, podľa ktorého pri posudzovaní premlčania bezdôvodného obohatenia v obchodných vzťahoch je nevyhnutné vychádzať z ObZ, vychádza z dvoch základných premís:

 

1. obchodnoprávna povaha záväzkového vzťahu, a
2. komplexná úpravu premlčania v ObZ.

 

Povaha záväzkového vzťahu

V súčasnej odbornej verejnosti už zrejme nie je sporné, ktorým právnym predpisom sa budeme pri posúdení premlčania nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia

 

⁷ NS ČR sa v uvedenom rozsudku odvolal aj na rozsudok NS ČR, sp. zn. 25 Cdo 2251/99, zo dňa 16.02.2000, v ktorom bolo uvedené, že „obsahuje-li obchodní zákoník v ustanoveních § 387 až § 408 kogentní a ucelenou úpravu problematiky promlčení, dopadající například i na bezdůvodné obohacení vzniklé plněním podle neplatné smlouvy (§ 394 ods. 2 ObZ), je v obchodních závazkových vztazích vyloučeno použití ustanovení občanského zákoníku o promlčení“.

⁸ Rozsudok NS SR, sp.zn. 4 Obo 57/03, zo dňa 26.02.2004.

⁹ Uvedený právny názor bol následne potvrdený aj nálezom Ústavného súdu SR IV. ÚS 214/04. Následne vychádzal z neho Najvyšší súd SR aj vo svojej ďalšej rozhodovacej praxi, viď napríklad rozsudok sp. zn. 5 Obo 86/2005, zo dňa 06.10.2005. Voči tomuto rozsudku NS SR bola podaná sťažnosť na Ústavný súd SR, ktorý však v náleze II. ÚS 92/06-39 zo dňa 22.03.2007 vyjadril zhodný právny názor ako bol uvedený v rozsudku NS SR.

 

Pokiaľ totiž ObZ v § 261 ods. 1 jednoznačne stanovuje, že tretia časť ObZ upravuje záväzkové vzťahy medzi podnikateľmi, ak pri ich vzniku je zrejmé s prihliadnutím na všetky okolnosti, že sa týkajú ich podnikateľskej činnosti, a zároveň § 489 OZ stanovuje, že záväzky (resp. záväzkové vzťahy) vznikajú i z bezdôvodného obohatenia, je zrejme správny právny názor, že nie je možné bez ďalšieho odmietnuť aplikáciu ObZ pri vzniku bezdôvodného obohatenia „v rámci podnikateľského styku“ len z dôvodu, že tento právny predpis ako taký neobsahuje ustanovenia upravujúce inštitút bezdôvodného obohatenia.

 

Komplexná úprava premlčania v ObZ

 

V rámci vyššie uvedených súdnych rozhodnutí bol v každom citovanom prípade aplikovaný bezvýhradne ObZ s odvolaním sa na komplexnú úpravu premlčania v tomto právnom predpise obsiahnutú. Pri výlučnej aplikácií tohto právneho predpisu sa však podľa môjho názoru do tohto času v podstate opomína, že posudzovanie premlčania je nevyhnutné rozdeliť na dve zásadné otázky:

 

1. deň, od kedy premlčacia doba plynie,
2. dĺžku premlčacej doby.

 

Keďže ObZ obsahuje samostatnú úpravu týchto dvoch čiastkových otázok, je nevyhnutné podľa môjho názoru aj oddelene k riešeniu uvedených otázok pristupovať.

 

Ad (i) – deň, od kedy premlčacia doba plynie

 

V zmysle § 391 ObZ pri právach vymáhateľných na súde začína plynúť premlčacia doba odo dňa, keď sa právo mohlo uplatniť na súde, ak tento zákon neustanovuje niečo iné.

To znamená, za daného právneho stavu je zrejmé, že pokiaľ ObZ nestanovuje v súvislosti s bezdôvodným obohatením niečo iné, v zmysle tohto ustanovenia plynie premlčacia doba na vydanie bezdôvodného obohatenia v rámci obchodnoprávnych vzťahov odo dňa, kedy bezdôvodné obohatenie vzniklo. Už (resp. práve) od uvedeného momentu totiž je možné domáhať sa súdnou cestou (t.j. na príslušnom súde uplatniť) vydania majetkového prospechu, o ktorý sa ten-ktorý subjekt neoprávnene obohatil.

Za danej situácie je teda zrejmé, že sa pri riešení otázky, od kedy plynie premlčacia doba, nepoužije ustanovenie § 107 ods. 1 OZ v tej časti, ktorá hovorí o plynutí premlčacej doby až odo dňa, kedy sa oprávnený dozvie jednak že prišlo k obohateniu a zároveň kto sa na jeho úkor obohatil. To znamená, môžeme uzavrieť, že v zmysle § 391 ObZ (ktoré ustanovenie nepripúšťa aplikáciu iného právneho

 

¹⁰ V rámci právnych prameňov z posledného obdobia sa vyskytol v podstate len jeden protichodný názor, viď in Buzinger, M.: Premlčanie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia. Bulletin slovenskej advokácie, č. 7-8/2007, s. 55-67.

 

Vo vzťahu k § 391 ObZ (pre bezdôvodné obohatenie) je stanovená špeciálna úprava pre deň, od kedy plynie premlčacia doba, v § 394 ods. 1 a 2 ObZ. Tieto ustanovenia však sú podľa môjho názoru – za predpokladu, že zastávame právny názor o prednostnej aplikácií ObZ pred ustanoveniami OZ – nadbytočné a to z nasledovných dôvodov. Uvedené ustanovenia totiž vyjadrujú vo svojej podstate to isté, čo všeobecné ustanovenie § 391 ObZ. Napríklad, pokiaľ § 394 ods. 2 ObZ stanovuje, že premlčacia doba na vrátenie plnenia uskutočneného podľa neplatnej zmluvy začína plynúť odo dňa, keď k plneniu došlo, znamená to vo svojej podstate tú istú skutočnosť, ako keď § 391 ObZ hovorí, že premlčacia doba plynie odo dňa, keď som mohol svoje právo uplatniť na súde. Nie je totiž reálne možné uplatňovať právo na vydanie bezdôvodného obohatenia (v zmysle § 391 ObZ) v prípade, pokiaľ k jeho plneniu, t.j. vzniku, ešte nedošlo. Rovnaká je situácia pri § 394 ods. 1 ObZ, ktorý stanovuje, že pri právach, ktoré vznikajú odstúpením od zmluvy, plynie premlčacia doba odo dňa, keď oprávnený od zmluvy odstúpil. Ani tu totiž nie je možné uplatňovať si právo na vrátenie plnenia poskytnutého na základe platnej zmluvy skôr, ako je od takej zmluvy platne odstúpené. To znamená moment začatia

 

plynutia	premlčacej	doby	uvedený	v	§	391	ObZ
a v § 394 ods. 1 ObZ je takisto zhodný.

 

Z uvedeného vyplýva, že môžeme zovšeobecniť, že v zmysle ObZ plynie premlčacia doba na vydanie bezdôvodného obohatenia v obchodnoprávnych vzťahoch odo dňa, kedy bezdôvodné obohatenie vzniklo (ktorý moment je momentom, kedy je právo na vydanie bezdôvodného obohatenia možné uplatniť na súde).

 

Ad (ii) – dĺžka premlčacej doby

 

Aká je však dĺžka premlčacej doby, plynúcej odo dňa, kedy bezdôvodné obohatenie vzniklo?

V zmysle § 397 ObZ ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva inak, je premlčacia doba štyri roky.

Stanovuje teda zákon pre právo na vydanie bezdôvodného obohatenia, ako na jednotlivé, t.j. konkrétne, právo (použijúc terminológiu uvedenú v § 397 ObZ), inak? Áno, ale len v prípade, ak týmto zákonom môže byť OZ. Môže?

Už vyššie spomenutý Karel Marek vo svojich príspevkoch¹¹ vyslovil právny názor, že s ohľadom na skutočnosť, že zákonodarca nepoužil slová „tento zákon“, ako napríklad vo vyššie citovanom § 391 ObZ, ale len „zákon“, je možné (a teda i nevyhnutné) v prípade, ak ObZ neupravuje premlčaciu dobu pre (jednotlivé) právo na vydanie bezdôvodného obohatenia, aplikovať na tieto účely § 1 ods. 2 ObZ, ktoré ustanovenie priamo splnomocňuje riešiť obdobné otázky podľa OZ:

 

¹¹ Viď Marek, K.: K promlčení bezdůvodného obohacení v obchodněprávních vztazích. Justičná revue, 57, 2005, č. 11, s. 1471-1473 ale aj Marek K.: K promlčení v obchodních závazkových vztazích. Bulletin advokacie, č. 5/2007, s. 23-28.

 

V zmysle § 1 ods. 2 ObZ právne vzťahy uvedené v odseku 1 sa spravujú ustanoveniami tohto zákona. Ak niektoré otázky nemožno riešiť podľa týchto ustanovení, riešia sa podľa predpisov občianskeho práva. Ak ich nemožno riešiť ani podľa týchto predpisov, posúdia sa podľa obchodných zvyklostí, a ak ich niet, podľa zásad, na ktorých spočíva tento zákon.

 

Vyššie citované súdne rozhodnutia sa pritom rozdielnou terminológiou napríklad v ustanoveniach § 391 ObZ a § 397 ObZ (slová „zákon“ a „tento zákon“) vôbec nezaoberali. Vystačili si len s argumentáciou o komplexnej úprave premlčania v ObZ bez toho, aby onú komplexnosť uvedených ustanovení bližšie analyzovali. Aj celkový kontext ObZ pritom podľa môjho názoru oprávnene dáva za pravdu tým, ktorí tvrdia, že je možné ale aj potrebné aplikovať v tomto prípade OZ. Napríklad v zmysle § 264 ods. 1 ObZ pri určení práv a povinností zo záväzkového vzťahu sa prihliada aj na obchodné zvyklosti zachovávané všeobecne v príslušnom obchodnom odvetví, pokiaľ nie sú v rozpore s obsahom zmluvy alebo so zákonom. Považujem za absurdné, aby ObZ dovoľoval prihliadnuť na také obchodné zvyklosti, ktoré by síce neboli v rozpore s ObZ, ale boli by v rozpore s iným právnym predpisom. Ba dokonca, aj zástancovia výlučnej aplikácie ObZ pripúšťajú (aspoň teoreticky), že pokiaľ zákonodarca používa len slovo „zákon“, pripúšťa a umožňuje aj aplikáciu iného právneho predpisu ako len ObZ.¹²

 

Pokiaľ teda Najvyšší súd Slovenskej republiky vo vyššie citovanom rozsudku¹³ uviedol, že „premlčanie práva na vrátenie plnenia uskutočneného podľa neplatnej zmluvy však upravuje Obchodný zákonník v § 394 ods. 2 odchylne“ a ďalej uviedol, že „keďže Obchodný zákonník premlčanie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia, získaného formou plnenia z neplatnej zmluvy upravuje, nie je možné vzhľadom na § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka na premlčanie tohto práva ustanovenie § 107 Občianskeho zákonníka použiť“, opomenul, že ObZ stanovuje odchylne bez možnosti použitia iného právneho predpisu nie dĺžku premlčacej doby, ale len deň, od kedy má premlčacia doba plynúť (viď § 391 ObZ, kde už sú použité slová tento zákon).

 

Z uvedeného dôvodu sa podľa môjho názoru nie je možné stotožniť so záverom súčasnej súdnej praxe, ktorý v stručnosti zhrnula napríklad Oľga Ovečková nasledovne:

 

„Aplikáciu Občianskeho zákonníka v uvedenom prípade nemožno oprieť o § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka, pretože tam absentuje ustanovená podmienka, že túto otázku nemožno riešiť podľa Obchodného zákonníka. Práve naopak, ako som už uviedla, úprava premlčania má v Obchodnom zákonníku celostný charakter a je

 

¹² Viď in Ovečková, O.: Premlčanie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia v obchodnoprávnych vzťahoch. Bulletin slovenskej advokácie, č. 10/2006, s. 18: „Súhlasím s K. Marekom, že zákonodarca nemá na mysli len Obchodný zákonník, ale otvoril cestu, ak by bolo potrebné, upraviť odchylne vzťahy upravené v osobitnom zákone.“ Pre úplnosť a korektnosť však dodávam, že autorka predmetného príspevku hneď ďalej uviedla, nasledovné: „Som presvedčená, že zákonodarca nemal, a z logiky veci vyplýva, že ani nemohol mať v tomto prípade na zreteli prípady, ako je premlčanie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia v Občianskom zákonníku.“

¹³ Rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4 Obo 57/03, zo dňa 26.02.2004

 

možné ju aplikovať aj na problematiku premlčania pri inštitúte bezdôvodného obohatenia.“¹⁴

 

Ako totiž vyplýva z vyššie uvedeného, podľa ObZ je možné (potrebné) riešiť len otázku, od ktorého dňa plynie premlčacia doba. Lepšie povedané, v zmysle § 391 ObZ tento právny predpis nepripúšťa pre stanovenie dňa, od ktorého plynie premlčacia doba, aplikáciu iného právneho predpisu. To však už neplatí pre určenie dĺžky premlčacej doby, nakoľko v zmysle

• 397 ObZ v súlade s § 1 ods. 2 ObZ je podľa môjho názoru prípustný odkaz aj na iný právny predpis, ktorým je v tomto prípade OZ, ako právny predpis obsahujúci priamo ustanovenia o bezdôvodnom obohatení.

Tento právny názor je podľa môjho názoru o to dôvodnejší, že ObZ v § 397 výslovne uvádza pojem jednotlivé právo (čo odôvodňuje predpoklad, že je potrebné sa zaoberať tým, aká premlčacia doba je stanovená pre to-ktoré právo, v tomto prípade pre právo na vydanie bezdôvodného obohatenia), zatiaľ čo napríklad všeobecná premlčacia doba stanovená v § 101 OZ výslovne terminologicky „jednotlivé právo“ do popredia nestavia (uvádza len „ak v ďalších ustanoveniach nie je uvedené inak“). Pokiaľ by teda zákonodarca mal jednoznačný záujem vylúčiť aplikáciu iného právneho predpisu pri posudzovaní dĺžky premlčacej doby v obchodnoprávnych vzťahoch, mohol použiť v ObZ obdobný spôsob vyjadrenia všeobecnej premlčacej doby ako v OZ, alebo použiť rovnaký spôsob vylučujúci aplikáciu iného právneho predpisu ako v § 391 ObZ (t.j. slová „tento zákon“).

Zaujímavý je v tejto súvislosti aj právny názor Lukáša Smutného, ktorý vo svojom príspevku¹⁵ uviedol nasledovné:

 

„Z norem občanského zákoníku vyplývá jednoznačná specialita úpravy promlčení bezdůvodného obohacení k obecné úpravě promlčení v občanském zákoníku provedené. Stavět pak obecnou úpravu speciálního předpisu (rozuměj tím obchodní zákoník) nad speciální úpravu obsaženou v občanském zákoníku, týkající se právě speciálního institutu bezdůvodného obohacení, je nesprávné a proti principům teorie práva. Pokud se hovoří o specialitě, neřeší se pouze vztah dvou předpisů jako celku, a to občanského zákoníku a obchodního zákoníku, ale i norem v nich obsažených, což je stěžejní argument. Tvrzení, že obchodní zákoník je speciální k občanskému, je nic nevypovídající. Ustanovení obchodního zákoníku o obecné čtyřleté promlčecí době je jistě speciální k ustanovení občanskému zákoníku o obecné tříleté promlčecí lhůtě, nikoliv však již ke speciální úpravě promlčecí doby bezdůvodného obohacení provedené občanským zákoníkem. Lze dále uvažovat o záměru zákonodarce nepodřídit bezdůvodné obohacení režimu obchodního zákoníku, když úpravu náhrady škody obchodní zákoník výslovně upravuje.“

 

4 Právna analýza – resumé

 

¹⁴ Viď in Ovečková, O.: Premlčanie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia v obchodnoprávnych vzťahoch. Bulletin slovenskej advokácie, č. 10/2006, s. 19. Pozri aj Hromek V.: Několik poznámek do diskuse o promlčení práva na vydání bezdůvodného obohacení. Bulletin advokacie, č. 7-8/2007, s. 34-36; alebo Zlámal A.: K promlčení práva na vydání bezdůvodného obohacení v obchodněprávních vztazích trochu jinak. Bulletin advokacie, č. 4/2006, s. 30-31.

¹⁵ Smutný, L.: K promlčení nároku na vydání bezdůvodného obohacení v obchodněprávních vztazích. Právní rozhledy, č. 15/2009, s. 554.

Ako by teda malo byť posudzované premlčanie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia v obchodnoprávnych vzťahoch, pokiaľ prijmeme vyššie uvedenú (pevne verím že i ako-tak logickú a rozumným uvažovaním podloženú) argumentáciu?

V zmysle § 107 ods. 1 OZ právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil.

 

Aplikáciou § 391 ObZ, ktorý hovorí, o tom, kedy začína premlčacia doba plynúť (odo dňa, keď sa právo mohlo uplatniť na súde), a ktorý v tejto otázke neumožňuje použitie OZ (na rozdiel od samotnej dĺžky premlčacej doby, na ktorú OZ aplikovať možné je), dostaneme nasledovné znenie vyššie uvedeného ustanovenia pre premlčanie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia v obchodnoprávnych vzťahoch:

Právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa právo mohlo uplatniť na súde.

Mám za to, že takéto znenie (v rámci možností) zodpovedá súčasnému právnemu stavu viac, ako výlučná aplikácia jedného z dvoch hlavných právnych predpisov.

 

5. Neudržateľnosť výlučnej aplikácie Obchodného zákonníka

 

V poslednej časti tohto príspevku si ešte dovoľujem predostrieť jeden podľa môjho názoru závažný argument, pre ktorý výlučná aplikácia ObZ pre posúdenie premlčania nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia v obchodnoprávných vzťahoch nezodpovedá (resp. v každom jednom prípade nebude zodpovedať) spravodlivému riešeniu právnych vzťahov. Ďalej uvedená argumentácia už bola jedenkrát predostretá v rámci už spomenutej odbornej diskusie k uvedenej otázke¹⁶, názor autorov však – domnievam sa – nenašiel patričný ohlas a odozvu.

Výlučná aplikácia ObZ v uvádzaných prípadoch totiž znemožňuje aj aplikáciu § 107 ods. 3 OZ.

V zmysle § 107 ods. 3 OZ ak sú účastníci neplatnej alebo zrušenej zmluvy povinní navzájom si vrátiť všetko, čo podľa nej dostali, prihliadne súd na námietku premlčania len vtedy, ak by aj druhý účastník mohol premlčanie namietať.

 

Citované ustanovenie § 107 ods. 3 OZ je ako je všeobecne známe veľmi užitočné v prípade, keď dochádza k stretu jedného premlčateľného práva na strane jednej, s právom, ktoré sa nepremlčuje, na strane druhej. Všeobecne známy príklad je napríklad odplatný prevod vlastníctva k veci (hnuteľnej či nehnuteľnej), t.j. kúpna zmluva. Pokiaľ k takému prevodu dochádza na základe neplatnej zmluvy, vzniká bezdôvodné obohatenie, pozostávajúce z práva na vrátenie kúpnej ceny na jednej strane a z práva na vydanie veci na strane druhej. Zatiaľ čo právo jednej strany sa však v tomto prípade premlčuje (právo na vrátenie kúpnej ceny uhradenej z titulu neplatnej zmluvy), vlastnícke právo je nepremlčateľné.

 

¹⁶ Petrík, J., Strnad, M.: K možnosti aplikace § 107 odst. 3 občanského zákoníku na promlčení práva na vydáni bezdůvodného obohacení v obchodněprávních vztazích. Bulletin advokacie, č. 1/2007, s. 16-17.

 

Argumentáciou o komplexnej úprave premlčania v ObZ a z toho odvodzovanej výlučnej aplikácií tohto právneho predpisu sa teda dostávame k tomu, že § 107 ods. 3 OZ nemôže strana domáhajúca sa už premlčaného nároku na navrátenie kúpnej ceny využiť a teda nemôže vymôcť už zaplatenú kúpnu cenu napriek tomu, že je ochotná proti vráteniu kúpnej ceny sama vydať vec, ktorú na základe tej istej neplatnej zmluvy nadobudla. Je to preto, že druhá strana môže kedykoľvek vzniesť námietku premlčania nároku na vrátenie kúpnej ceny, a na takúto námietku zrejme bude musieť súd prihliadať napriek tomu, že nárok samotnej druhej strany, a to na vydanie veci, vyplývajúci z tej istej neplatnej zmluvy, alebo aj vyplývajúci z obyčajnej „reivindikačnej“ žaloby ochraňujúcej vlastníka veci, premlčaný nie je (nakoľko je nepremlčateľný).

 

Na tejto evidentnej nerovnováhe nič nemení ani skutočnosť, že druhá strana, t.j. tá, ktorá na základe neplatnej zmluvy obdržala odplatu za vydanie veci (teda predávajúci), by sa mohla domáhať vydania veci od kupujúceho zrejme len v prípade, pokiaľ by bol sám predávajúci pripravený súčasne vrátiť odplatu (kúpnu cenu) nadobudnutú na základe predmetnej neplatnej zmluvy.¹⁷ Na rozdiel od kupujúceho by však mohol predávajúci reálne aspoň požadovať vrátenie plnení, zatiaľ čo držiteľ veci, t.j. kupujúci, by v prípade obdobného návrhu zrejme nebol pre námietku premlčania nároku na vrátenie kúpnej ceny úspešný. Reálne by teda mal možnosť požadovať vzájomné vrátenie plnení poskytnutých na základe neplatnej kúpnej zmluvy len predávajúci.

 

Záver o komplexnej úprave premlčania v ObZ bez možnosti aplikácie iného právneho predpisu teda znamená aj neprípustnosť aplikácie § 107 ods. 3 OZ, a rovnako ako Jan Petřík a Michal Strnad zastávam názor, že s takýmto výkladom sa nie je možné stotožniť. „Na základě uvedeného závěru by totiž bylo bez dalšího přípustné, aby jeden z účastníků neplatné nebo zrušené smlouvy zakládající synallagmatický právní vztah mohl nárokovat vydání poskytnutého plnění například pro nepromlčitelnost vlastníckeho práva a druhý z důvodu promlčení takového práva nikoliv. Nemožnost aplikace ustanovení § 107 ods. 3 OZ na vztahy z bezdůvodného obohacení mezi podnikateli by byla proti samotné podstatě synallagmatického právního vztahu, v rámci kterého jsou závazky vzájemně podmíněny a kde vždy existuje vzájemná relace mezi těmito závazky, která by byla tímto narušena.“ ¹⁸

 

V rámci právnej analýzy uvedenej v tomto príspevku som uviedol právny názor, že pri posudzovaní otázky premlčania nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia v obchodnoprávnom vzťahu je možné použiť OZ, pokiaľ ide o stanovenie dĺžky premlčacej doby (t.j. už nie, pokiaľ ide o stanovenie dňa, od ktorého premlčacia doba plynie). Aj keď

 

¹⁷ O možnosti žalovať vrátenie plnenia poskytnutého z neplatnej zmluvy len za predpokladu, že žalujúca strana je pripravená takisto vrátiť ňou nadobudnuté plnenie, svedčí napríklad R 26/1975: „Nárok na vrátenie kúpnej ceny z neplatnej alebo zrušenej zmluvy je zo zákona podmienený v zmysle

 

• 457 OZ tým, že ide o vzájomnú reštitučnú povinnosť. Platí to aj v opačnom prípade, keď by predávajúci žaloval o vrátenie predanej veci. Aj takejto žalobe by súd mohol vyhovieť len vtedy, keď by vo výroku rozsudku mohol vyjadriť synalagmatický záväzok oboch účastníkov neplatnej či zrušenej zmluvy na vrátenie plnení z oboch strán (§80).“

¹⁸ Petrík, J., Strnad, M.: K možnosti aplikace § 107 odst. 3 občanského zákoníku na promlčení práva na vydání bezdůvodného obohacení v obchodněprávních vztazích. Bulletin advokacie, č. 1/2007, s. 17.

 

• 107 ods. 3 OZ priamo dĺžku premlčacej doby explicitne nestanovuje, mám za to, že de facto vyjadruje, že ak uplynula dĺžka premlčacej doby na jednej strane, možno na uvedenú skutočnosť prihliadnuť len v prípade, ak uplynula dĺžka premlčacej doby aj na strane druhej. To znamená, pokiaľ by sme pripustili aplikáciu OZ pre stanovenie dĺžky premlčacej doby nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia v obchodnoprávnych vzťahoch, mám za to, že by bolo možné pripustiť rovnako aplikáciu § 107 ods. 3 OZ.

 

6. Záverom

 

Vyššie uvedeným som sa snažil naznačiť, že súčasná súdna prax aplikujúca výlučne ObZ podľa môjho názoru platnej právnej úprave nezodpovedá a najmä negarantuje spravodlivé riešenie právnych vzťahov pre každý jeden prípad. Argumentácia komplexnou úpravou premlčania v ObZ je z môjho pohľadu nepresvedčivá, nakoľko táto skutočnosť nijako výlučnú aplikáciu ObZ neodôvodňuje.

Záverom už len posledný argument. Pokiaľ by bolo skutočne úmyslom zákonodarcu nepripustiť aplikáciu OZ pri posudzovaní premlčania nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia v obchodnoprávnych vzťahoch, nevidím zmysel, prečo by zaradil do § 394 ods. 1 a 2 ObZ osobitné ustanovenia týkajúce sa začatia plynutia premlčacej doby v prípadoch odstúpenia od zmluvy, resp. neplatného právneho úkonu, nakoľko ako už bolo uvedené, tieto ustanovenia vo svojej podstate vyjadrujú to isté čo všeobecné ustanovenie § 391 ods. 1 ObZ. Ustanovenia § 394 ods. 1 a 2 ObZ majú reálne opodstatnenie ako špeciálna úprava pre obchodnoprávne vzťahy len za situácie, pokiaľ by sa primárne aplikoval § 107 OZ.

To, že ako vyplýva z vyššie uvedeného, ani primárna aplikácia OZ pri premlčaní bezdôvodného obohatenia v obchodnoprávnych vzťahoch podľa môjho názoru celkom nezodpovedá platnému právnemu stavu, len opätovne poukazuje na vágnosť a celkovú zmätočnosť súčasnej právnej úpravy, ktorá žiaľ nedáva presvedčivú odpoveď na otázku, ako v uvedených prípadoch postupovať. Napriek mnou ponúknutému právnemu riešeniu sa preto domnievam, že premlčanie bezdôvodného obohatenia je s určitosťou jednou z tých oblastí, ktorá nevyhnutne potrebuje novelizáciu a z nej vyplývajúce jasné stanovenie pravidiel, ako v uvedených prípadoch postupovať.